Neviem, či to bolo ešte v ten deň, ale asi áno - zjavila sa v tábore moja mamina. "Zbaľ sa, ideme domov..."
" Stojí ešte náš dom? Ocino žije?"
" Ale jasné, neboj sa..." O dome neklamala, ale o otcovi určite vtedy nevedela nič. Naložila ma do našej červenej škodovky a išli sme.... Uvedomovala som si, že tie tanky a vojenské autá nie sú súčasťou vojenskej prehliadky... Zrazu mamina znervóznela. Ja som si v tej chvíli všimla, že sme znovu niekde na tom istom mieste, že sme sa vrátili, že sa motáme okolo Brna dookola. Navigačné tabule a šípky s príkazmi neukazovali pravdu... Museli sme sa nejako zorientovať bez nich. Pamätám si, ako sme sa dostali na ceste medzi tanky...Zaradili sme sa do akéhosi konvoja ... "Idú k nám," poznamenala mamina. " K nám" myslela asi Bratislavu... Tanky pred nami a tanky za nami... Mamina mi podsunula moju obľúbenú čokoládku - ešte v takom papierovom obale s palmou a černoškom... Nemala som príliš chuť. Nebola som celkom vo svojej koži. Obzrela som sa dozadu. Akoby ten tank za nami mieril na nás... Popri ceste sme míňali v jarku vytlačené iné osobné vozidlá a ľudí bezradne postávajúcich vedľa nich... Rozbalila som si čokoládku. Zjem ju, pomyslela som si. Čo keď bude o chvíľu po mne a potom to budem ľutovať. Aspoň teraz ešte malá radosť zo života. Tak som sa zahryzla, akože naposledy...
"Zalez tam dolu," ukazovala mi mamina priestor pod palubnou doskou. "Keď budeš tam, tak ťa určite netrafia..." Asi ma chcela nejako utešiť. Nezaliezla som, lebo mi to nepripadalo pri jedení pohodlné...Tanky nás nechali napokoji. Možno sa im pozdávala tá naša červená farba, alebo moja odvážna mamina.
Pamätám sa, ako sme došli domov. Dom stál a všetko sa zdalo byť v poriadku. Len pred domom stáli tanky a nebolo vidieť na koniec a začiatok ich radu. Vždy, keď som sa zobudila - stáli tam. A ešte si pamätám vojakov pred naším obchodom. Sem tam im ľudia podali nejaké rožky...Na ceste pred naším vchodom sa skvel nápis : KOSYGIN SUKIN SYN... Vtedy som nevedela , kto je to a ani prečo práve sukin...Ten nápis tam bol veľmi dlho. O otcovi sme zdanlivo celú večnosť nevedeli vôbec nič. Zrazu prišiel. Bola som od radosti celá bez seba. Pamätám si iba to, že sa neusmieval tak, ako predtým...
