Jednoducho sa stále v Bratislave cítim doma, aj keď bývam už skoro dvadsať rokov inde.Od detstva som si všímala jej premeny - aj k horšiemu aj k lepšiemu... mám tu rodinu, mám tu priateľov...Mohla som sa sem vrátiť - nespravila som to. Ja viem, prečo. Hádam aj preto , že som dúfala, že keď sa nevzdialim od svojho bývalého, bude mať viac možností stretávať sa so svojimi dcérami a pomáhať im...Mýlila som sa. Prešli od rozvodu už štyri roky a nič....Bývame o uličku ďalej.Ani dcéram nezavolá. Príde, odovzdá mi almužnu, alebo ju pošle poštou - to častejšie...Bol za mnou v máji.
" Ako sa majú dievčatá?",spýtal sa formálne.
"Aňa mala narodeniny, ani si jej nezavolal..."
"Nemám jej čo dať, tak som ani nevolal."
"Aha."
"Mohla by mi však preložiť nejaké texty z latiny.Donesiem jej ich."
Čo by si ešte nechcel? Tebe , človeče asi nič nedochádza...Viem , že sa má dobre - jedináčik vrátený k svojim ,nie biednym, rodičom. Vídame ho často v telke.Chváli sa do kamery ustavične a patrične sa predvádza. Klasika.
"Rasťo, potrebovala by som trošku pomôcť - chcem, aby mali obidve vodičáky ..."
"Nedokážem zarobiť a umenie sa ťažko predáva..."
" Vidíš a ja musím predať! Ja si nesmiem dovoliť nemať na chlieb pre decká!"
"Alžbetka, veď ty si bola vždy šikovná, ty to zvládneš...!"
Ch ...j! pomyslela som si a debata skončila. Nebol dôvod pokračovať. Pre mňa nič nové pod slnkom a ani na západe Slovenska. Presne päť rokov pred rozvodom mi prestal dávať na domácnosť a na deti peniaze. Stále bol "dlžný našim" , potreboval na benzín a čojaviemnačo ešte...V jeden rok mi dal veľkoryso 2500 korún so slovami: " Toto mi zvýšilo, mrzí ma to,dám to tebe." Spravila som takú nástenku a tam som písala všetky výdavky - na domácnosť a na deti. Potom som mu to ukazovala a žiadala som ho, aby sa aj on finančne podieľal. "Alžbetka, však ty to zvládaš!Ja hľadám riešenie, ako by som zarobil viac, aby som prispel...Tak rád by som prispel! Robím, čo môžem!" Potom sa kľudne navečeral . S nami. Nechcela som rozbiť rodinu, vyrastala som bez otca, chcela som, aby moje dcery otca mali..Som hlupaňa- povedala som si netušiac, že tou hlupaňou ešte vydržím byť zopár rokov. Pracovala som vždy do noci...ráno som ešte nevyspatá išla do obchodu. Auto sa pokazilo, išla som peši. Zamdlela som na ulici.V takej opustenej uličke. Keď som sa prebrala, nemala som tašku s nákupom ani peniaze....Asi to už stačilo. Bledá som prišla domov, povedal som ,čo sa stalo ,staršej dcére . "Mami, chceš sa zodrať a zabiť ?" Spýtala sa. Nie .Nechcem. Podala som o rozvod.
Pred pár dňami sa ma opýtala to isté, keď som filozofovala nahlas o tom, že mi je to protivné, podávať o zvýšenie výživného...Zvládam všetko sama.Už je to zvyk. "Nie je to spravodlivé", hovori dcéra. Má pravdu. Rodičia by sa mali starať o svoje deti rovnakým dielom. To je jedno, či je to muž alebo žena. Aj keď sa rozhodnú z akýchkoľvek príčin rozísť, deti by nemali pocítiť stratu jedného z nich. A pritom často sa stávajú z takýchto detí jednostranné siroty žijúceho otca alebo matky...
Tak som to podala. Nielen kvôli sebe a deťom. Aj kvôli ostatným osamelým matkám alebo otcom. Viem, že nič nevysúdime - ale to je už o inom - o našich zákonoch. Viem, že to bolo treba.
" Uvidíš, ako začne tatko vyskakovať, keď to dostane..."
Hlavne svokrovci začnú behať ako najatí a možno ma svokor zas príde "zabiť" - kurvu jednu bratislavskú...,pomyslela som si.
"Neboj, mami, ty to zvládneš a my s tebou."
Vstávam z lavičky na námestí, sadám do auta. Vraciam sa na dedinu. Kým vyjdem z mesta, pozerám viac do spätného zrkadla. V živote to tak nebude, prisahám si...
