"Tá tvoja zelená je strašne hnusná! Kde si to také videla? A tá čierna! Kde si čo videla čierne? Povedz! Čierna nie je farba! Zapamätaj si - nejestvuje!"
Akoby som ju dnes počula. Už sa nad tým iba pousmejem. O čiernej už viem dávno svoje...Má mnoho tónov aj podôb a ukrýva silnú symboliku. Je neskutočne poetická...Vidím v nej kŕdliky vrán ,ktoré ako rozsypané čierne perly zdobia polia...Keď vzlietnu, kontrastujú s jesennou oblohou ...Na čiernom koni k nám prichádza noc , ktorá sa nám vsunie pod viečka, keď zaspávame a dožičí nám oddych po aktívnom dni....Čierny je smútok, ktorý sa často usalaší v našej duši... Čierny sa nám zdá svet, keď sme nešťastní...Čierna nás sprevádza už storočia v ľudovej poézii /môj koníček čiernohrivý, čo si taký žalostivý ; tretie ráno von vyzrela, čierne zore uvidela ,ach bože môj premilený, už je môj brat pokosený...; ja ťa verne milujem, otvoriť ti nemôžem,mám na očiach čiernu zem a na srdci mám kameň...Je tu ukrytá bolesť i smutná krása. Viem, že čierna jestvuje. A dá sa ňou vyjadriť krásno, i keď smutné. Nie však v každej kultúre. U starých Egypťanov symbolizuje znovuzrodenie a vzkriesenie. Je to vec pohľadu...na túto farbu - nefarbu. Patrí k nášmu životu a pomáha sa nám vyjadriť...
Tak beriem štetec a smelo ho namočím do čiernej.
A mám čierne mačiatka. Sú milé a veselé!
