Na dedinu som sa vždy tešila. V detstve ma neodrádzala ani latrína, ani umývanie vo vandli, hádam iba slepačince som s nevôľou obchádzala. Nevadilo mi, že ľudia na ulici o mne šepkali:" To je tá Šťevova dcéra .."A vedeli o mne viac , ako som sama vedela. Nechápala som moju maminu, keď mi hovorila : "Dedina je strašná! Každý každému vidí do hrnca!" Tá veru nechcela na dedine bývať... Nežila som však s cieľom žiť v budúcnosti na dedine..Tak to osud chcel, že som sa v nej ocitla. Inak, dnes som veru aj ja s úsmevom povedala : "Fakt! Dedina je strašná!!!!" A to, keď som sa vracala autom z mesta a po ceste spájajúcej obce, sa ťahala pomaly poľnohospodárska technika široká cez celé dva prúdy...
Pred pár dňami sme sedeli v našej minigalérii , v kaplnke , rozprávali sme sa a pomalinky pripíjali na zdravie nášmu Urbankovi. Bola už takmer polnoc a nikomu sa nechcelo odísť... Svetlá sviečok spríjemňovali rotundu a cez otvorené dvere priťahovali sem tam okoloidúcich. Vošli dvaja noví hostia. pozdravili sme sa. Boli to Slováci žijúci v Amerike. Spustili takú menšiu kritiku - vraj na Slovensku ľudia málo chodia do kostola a vraj si nepomáhajú. Aj v tejto dedine je to vraj tak. Zhodou okolností sme sedeli v kaplnke samí takí, ktorí by sme si o tej pomoci mohli vzájomne vykladať. "Keď budeš robiť komín, len povedz..., však potom ty pomôžeš zas voľačo mne..." Zamyslela som sa - ešte som sa nestretla s neochotou pomôcť....A vraj tu žijú "zlí ľudí"... Asi som mala vždy šťastie , alebo som optimista...Neviem. Rozhodne som nemohla s tými našimi novými hosťami súhlasiť... a nevadí mi, že "šecci ľudí šecko /o mne/ veďá". Raz som sa úprimne zasmiala, keď za mnou prišla jedna už staršia pani so slovami : "Došla som ťa kuknúť , dušinka, šeličo sa o ťebe viprává, tak som bola zvedavá, jako vizíraš... Víš, aj o mňe sa také šeličo hovorilo..." Koľká to úprimnosť!!! Dobre sme sa nakoniec zabavili na tom, čo sa hovorilo o nej, a čo o mne... Na dedinských slávnostiach ju vídavam ešte tancovať . Má vyše sedemdesiat. Nie, dedina nie je strašná... len tu viac vystupujeme zo svojej anonymity ...Zdravíme sa na ulici - známi aj neznámi...Áno, pohybujem sa s pocitom, že ľudia o mne vedia aj to, čo sama neviem...
Nevadí mi to. Rada počúvam pomýleného kohúta, rada počúvam zvony. Teším sa, že ma iba pár krokov delí od "vonka" .
Keď ma chytí moja pravidelná nostalgia, tak sadnem do auta a idem sa opojiť bratislavským vzduchom. Dá sa žiť.
Toto je z môjho archívu starých fotografií...pre náladu..:-)
