Dívam sa hore

Kráčam po ulici. Tlačená zemskou príťažlivosťou. Vzlietnuť môžem iba v myšlienkach. Ale aj tie občas vedia riadne ťažiť. Niekedy sa nedívam pod nohy, tak sa aj potknem...Všetci sa z času na čas potkneme. Niekto sa potom obzerá, či ho niekto nevidel, niekto to smiešne maskuje... To netreba. Aj potknutie treba vedieť prijať. A tak sa nebojím. Nebojím sa dívať sa hore. Vidím detaily, ktoré ľudská ruka stvorila a tie dnešné ju nestihli zničiť... Človek je rýchlejší ničiteľ ako čas. Často ho predbieha. Cez preteky s časom nám všeličo doslova ujde. Tak pomaly kráčam a dívam sa hore. Nie až na oblohu. Tam plávajú obrazy z oblakov. Menia sa v pohybe. Ľahučké, nadýchané . Ja sa dívam na fasády domov. Na to, čo vytvorili ľudské ruky z kameňa. A tak vidím telo Ježišovo... Anjelov s krídlami...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (15)

Anjelov pripomínajúcich naše duše. Pripravené vzlietnuť . Odlepiť sa od kameňa.

Atlantov nesúcich svoje bremeno. Tak bez oddychu ako mnohí z nás. Ťažoba im nedovolí zdvihnúť oči hore niekam k slnku. Však aj tak na nich svieti...

A anjelik- spokojný a vypasený. Kedysi som verila, že mŕtve malé deti sa stávajú anjelmi. Tými malinkými. Keď mi to babka rozprávala, chcela som zomrieť malá, lebo malí anjeli sa mi páčili viac, ako tí "veľkí". Dobre, že sa tak nestalo ....Radšej sa ešte chvíľu budem dívať zdola hore, ako zhora dolu...