Ticho zmeria moju lásku pásmom samoty, ktorá jej predchádzala. Vraj niekoho mám. Nemám, lebo nikoho nevlastním. Ľúbim, ale nestrihám krídla. Nestrihala by som predsa krídla ani anjelom, aby zostali naveky s nami. Aj keby som niekedy tak veľmi chcela. Keď som sa rokmi naučila mať rada svoju slobodu, musím vedieť prijať aj slobodu iného človeka. Sloboda nie je samota.
V záhrade svieti hrdzavá pahreba, čo pohltila všetky, aj zdanlivé nepotrebnosti z minulosti. Asi tak to má byť. Biely dym je tá pomyselná deliaca čiara. Rozplynie sa však skôr, ako dočiahne na hviezdy. Takí sme ľudia. Robíme hrubé čiary, kde niečo končí, tam vraj iné začína... Ale to, čo skončí, predsa len zanecháva stopy. Keď nie inde, tak vo vráskach na tvári alebo niekde v hĺbke očí. Hlavne nerozpitvávať. Minulosť? Nepýtať sa. Obraz je taký, ako práve vidíme. Je to výsledok. Nie je podstatné, ako a kedy vznikol. Dôležité je , čo vidíme, cítime, aké je to práve teraz. Neodkladajme život na zajtra. Ak budeme živí, zase to bude o prítomnosti. V hlavách si nosíme plno otáznikov, nechcime však na všetko odpovede.
Pekné slová sa roztápajú na dne mojej duše. Pre môj malý farebný svet niekto zložil sonátu. Spolu s Tichom počúvam. Ešte vždy sa daria úteky tam , kde sa z bolesti i radostnej eufórie rodia diela, ktoré tu po nás zostávajú.
Keď sa Noc s Tichom vytratí, pomaly sa ponorím do neznámych vôd nového dňa. Hovorím mu Dnes. Voňavá káva a Dnes môže prísť.
