Nepočítam hodiny - niekedy pracujem veľa, niekedy minimálne. Neviem, čo je to víkend, neviem, čo sú pracovné dni. Mieša sa mi to v hlave. Vždy si musím akosi spomenúť, aký je deň.Viac sa tým zaoberám, keď potrebujem vybaviť niečo na úradoch. A poznám to podľa toho, že deti idú do školy. Rada zaspávam s pocitom, že som niečo vytvorila, spravila, vymyslela... Niekedy cítim, akoby život okolo mňa plynul bezo mňa. Že ja som niekde úplne inde a moja myseľ sa vznáša v inom rozmere. Návrat na zem býva aj plný tvrdej reality - neminie ma nič, čo zvyčajne nemíňa každého človeka, ktorý sa živí samostatne a ešte k tomu prácou.Dni sa nepodobajú jeden druhému . Každý je poznačený rozmanitosťou toho, čo sa práve tvorí, má inú náladu, tvar a farbu. Nemusím za prácou nikam chodiť. Otvorím oči - a som v nej. Je jedno, koľko je hodín. Spravím si kávu a raňajky, kedy chcem. Keď ma netlačí termín - skončím, kedy chcem.V práci môžem mať zvieratá. Mačky aj psa. Zabudla som už, čo znamená kolektív a niekedy žabomyšie vojny v ňom. Môžem si povedať, že som vlastne takto šťastná.
Alebo nie? Ráno otvorím oči a som v práci. Pozerá na mňa z každého kúta. Pripomína mi, že nie je dokončená. Vo vzduchu visia termíny. Mám dve ruky - pozerá na mňa práca a zároveň aj nejaká domácnosť.O záhrade už radšej ani nehovorím...Domácnosť preto nejaká, lebo na takú bežnú sa nepodobá... rezbarina z nej vytláča zaužívané tradície. Deti ma utešujú , že inak si náš spoločný domáci svet už nevedia predstaviť...Že by to nebolo ono. Všade po dome stružliny - padajúce samozrejme zo mňa...Skôr nájdem skrutkovač ako varechu...Všade sú kresby, drevené nedorobky, farby, moridlá, štetce. V predsieni sa skvie veľká hoblica. Keď príde návšteva, podáva sa nej káva, víno a všetko ostatné čo sa zvykne podávať. Pomedzi dláta, svorky, brúsne kamene...V kuchyni vládnu farby a moridlá. V akožeobývačke nie je priestor pre hostí - vládnu pracovné stoly - počítač, znovu farby a papiere a šanóny s "byrokraciou".Jediný azyl je spálňa. Aj tam je veľká rysovacia doska, ale tá sa až tak často nepoužíva...Nemusím znášať kolektív, ale ľudia mi občas chýbajú...Mám veľa času na myšlienky . Ani to nie je príliš niekedy dobré...Rýpem sa potom v problémoch viac než treba.Možno sa trápim viac než treba.Ktovie...A závidím niekedy ľudom ich iný život. Ja viem, je to neprávom a je to nepekné.Niekedy si povzdychnem, prečo mi nie je súdené žiť trošku obyčajnejší život...Aj to je taký povzdych nie na pravom mieste, ja viem.Môžem počúvať peknú hudbu, môžem počúvať ticho.V tichu počuť iba to, ako dláta vnikajú do dreva.Môžem pri práci snívať, môžem myslieť na ľudí, ktorí zaberajú miesto v mojom srdci. Asi je všetko tak, ako má byť. Takáto je moja cesta.
