Snažila som sa vyhnúť otázkam. Ponad šnúry som videla, že hviezdy sa zdanlivo nemenia. Tie isté súhvezdia , ako som ich pozorovala v detstve. My sme sa zmenili. Moje oči už asi nie sú také zvedavé a jasné ako kedysi. Cítim viac a viac hrúbku múrov, ktoré si staviame často medzi seba akousi vzájomnou nedôverou, ktorá rastie a dospieva s nami. Niekedy ani nemáme dôvod. Ale vieme vlastne, kedy? Máme toho veľa za sebou a netušíme, koľko máme pred sebou. Možno roky , možno deň. Noc sa spustila nižšie.
Pošepla: ”Nedá sa vyhodiť z hlavy… Hlava sa nedá vysypať ako smetný kôš. Zabudni! Kade chodíš, všade ho vidíš. Zopár obrázkov z dielne vlastných očí. Je jedno, či ich zavrieš, alebo otvoríš.”
Má pravdu. Pripustila som. Mokré kúsky odevu chladili. Sem tam mi padol štipec. Stratil sa v tme.
“Musím už ísť dnu. Nie je leto.” Pobrala som sa ku dverám.
“A čo si ty myslíš , že on je na tom inak?! Ty si myslíš, že iba ty máš patent na tie svoje pocity?”Zarevalo na mňa Ticho.
Pochytila ma nesmierna chuť zarevať mu naspäť do ucha : "Nemyslím! Iba n e v i e m, čo s tým!”
Zavrela som za sebou dvere. Nechala som ich tam. Noc, tie jej hlúpe hviezdy a neznesiteľné Ticho. Idem spať. Noc sa tlačí aj cez okno. Chce sa pomstiť. Šepká si s Tichom. Pošlú mi sen. Obrázkový. Odporné vtierky, pomyslím si. Zatváram oči.
Hádam tie popadané štipce zajtra nájdem.
