Mohla som niečo spraviť, aby sa mi manželstvo nerozpadlo? Vraj, taký rozpad je vinou obidvoch...Všade sú vraj dvaja. Tak idem na to: Mohla som sa nedať presvedčiť a neodísť s ním "k našim"- teda k jeho rodičom. Mohla som trvať na tom, že zostaneme v Bratislave. Mraučal za mamkou a za tatkom takmer každý večer.Každý večer som počúvala ako nenávidí moje veľkomesto...Mali sme pekný byt, obaja sme mali prácu, dve zdravé deti a k mamke mal 84 km.To aj využíval - každý piatok išiel k mamke na víkend. Vraj som mala chodiť s ním. To by som nezvládla každý týždeň...Pokusy z mojej strany boli, ale zbaľ dve deti- jedno dvojročné a jedno pomerne čerstvo narodené a cestuj, vybaľ sa na dva dni a zase sa zbaľ a znovu sa vybaľ doma. Babenky, vy viete, o čom hovorím...Takže toto som vylúčila. Radšej som bola cez víkend sama. Každý víkend.Žeby nám niečo "veľmi osobné" neklapalo ? To tiež nemôžem povedať.Aj teraz ide na mne oči nechať, keď sa stretneme...Aj to vylučujem. Žeby som neviedla správne našu domácnosť ? Upratané , navarené a kľudne sa hrajúce dieťa bolo pravidlom...Takže aj to nie.Keď som odchádzala z Bratislavy na dedinu ,bolo mi pod psa....A k svokre a k svokrovi. Pri rozdielnosti názorov na materiálne , kultúrne ,morálne hodnoty to ani nemohlo dobre dopadnúť...Myslela som si, že u rodičov budeme aspoň spolu. So mnou sa prestal rozprávať a dialóg viedol iba s nimi v zmysle : Ná, čo povíš, ná čo hovoríš,toto sťem , toto ňesťem a toto ňelúbim ...Rozhovory sa konali v kuchyni za stolom s plnými ústami jedla...Niekoľkohodinové...Ja som bola vždy mimo..Vlastne možno to bola chyba, ale nevedela som sa zapojiť do debaty...málokedy. Akýkoľvek môj názor bol aj tak odpálený : "Ale víš, zlatunká, tu to funguje ináč ,jak si ty myslíš!" A bolo po debate. Večer bol ešte dodatok :" Alžbet, moja mati má pravdu..." Takže na tomto poli, som nebola víťaz. A toho macatého, čo im visel v kuchyni nad stolom ako "svatý obrázek", som tiež neuznala. Moja chyba. Nechcela som sa zapájať do jalových politických debát, aj to bola chyba. Nepodpisovala som petície... aj to bola chyba.Syn vstúpil do strany toho macatého veľkohlavého ,ja nie. Chyba. A potom som im vzala znovu synčeka o dve ulice ďalej...Chcela som, aby sme žili sami. Aj to bola chyba. "Šak roďiči majú veliký barák a ty sťeš, aby sme sa zedrali na tomto starom hlinenom chlíve? Čo poveďá luďí , šak som jediný syn.." Každý boží deň mu volala mati: "Rasťinko, dójďeš? "Myslím, že musel vždy ísť. Však ju miloval nadovšetko. A ja som bola taká dobrá, že po všetkých útrapách v mojom slzavom údolí som jej ho vrátila. Však ju miloval. nech je u nej. Predsa len ja som "cudzá osoba" a deti "dohovíčésú" a on je skutočný syn. Syn svojej matere. Bože, odpusť mi, ak som zase hnusná!
To asi to teplo!
