Jeden pohľad pod povrch... alebo Už som na lepšom

Keď dostanem akúkoľvek nepríjemnú alebo doslova zlú správu , vtedy viem, že ešte nie som z toho vonku. Začnem byť nervózna, ruky ako ľad a keby som mala niečo prečítať, tak nerozoznám písmenká. Vtedy viem, že ešte nie som celkom za vodou. Keď pes v taký deň zašteká, bojím sa pozrieť von oknom, či tam nestoja policajti alebo kontrola na tzv. podnet. Viem, že to mi už nehrozí , ale tá úzkosť vtedy ožíva.Trvá mi dlho, kým sa začnem znovu sústrediť na prácu a chytá ma zúfalstvo, že sa nemám s kým hneď podeliť o tú novinu - možno by mi to skôr pomohlo a možno by mi niekto povedal, že to zlé nie je až také zlé...To je nevýhoda mojej pracovnej samotky...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (40)

A tak prvé minúty, niekedy hodiny bojujem s tým ,aby som neotvorila pani Depke dvere.Niekedy príde aj s pani Panikou a to už je horšie ako zlé...S dvoma sa ťažšie bojuje. Pracovať je nemožné, čítať sa nedá, želám si zaspať aspoň na dvadsaťštyri hodín..Aj to sa nedá. Som si vedomá, že keď sa nechcem zničiť, nesmiem chytiť dno...Tak hodím na seba šaty a idem von. Aspoň do obchodu. Celou svojou bytosťou lapám hlasy ľudí...Chvíľu to nepomáha, samota ma pohlcuje.

"Dobrý deň, Alžbetka!" Ktosi ma pozdraví.