Vysvetlila som si to po svojom :"Babi, dievčatká nemôžu zomrieť malé ?" Babka sa vynašla a ukázala mi sochu "dospelého " anjela nad oltárom :"Pozri, to je možno dievča." V duchu som si predstavila, koľko rokov ešte musím dožiť, aby som mohla zomrieť a stať sa takým krásnym anjelom...Teraz sa na tom smejem a pripadá mi tak veselo-morbídne , že som vtedy chcela zomrieť čím skôr, aby som sa stala anjelom...A mala krídla.
Teraz už na skorú smrť radšej nemyslím. Ale na anjelov áno. Nie kvôli tomu, že sa o nich už aj v médiách hovorí, ale kvôli tomu, že ma fascinujú aj naďalej...Vnímam ich vo výtvarnom umení, cítim ich v hudbe.Nad mojou posteľou u babky visel obrázok - taký púťový. Anjel stojaci nad dvomi deťmi prechádzajúcimi po lavičke ponad potok... Dozvedela som sa, že to je anjel strážny...Vraj každý takého máme... Nie celkom som tomu verila, lebo nešťastí je na svete mnoho a kde potom boli anjeli tých, ktorým sa nešťastie prihodilo? Veľa otázok som kládla tej mojej babke a ona na všetko našla pohotovo odpoveď. Nezamýšľam sa nad tým, či pravdivú alebo nie... ale tá viera v anjela mi zostala. Mäkký šum jeho krídel ma sprevádza,keď v tichu pracujem. Sedí niekde pri mne . Niekedy akoby som ho zbadala mihnúť sa v miestnosti.Z jeho tváre by som vedela opísať iba jeho oči, ako sa na mňa dívajú... Tie oči ma sprevádzajú každý deň. Myslím, že bdie nado mnou a má o mňa strach...Preto po úzkej lavičke nad potokom neprechádzam, čo najdlhšie chcem vnímať jeho svetlo ...Ale mať tak tie krídla!!!
