Aj keď sa sama často cítim bezradná...Zrazu ma premkne pocit hanby nad vlastnou slabosťou. Možno preto, že ty si na tom oveľa horšie...A tak som zrazu bezradná nie kvôli sebe, ale kvôli tomu, že ti neviem pomôcť...pokúšam sa o slová. Čo keď je to málo, čo keď slová nebudú stačiť ? Aj myšlienka je hmotná, hovorím si... Hádam k tebe príde a pomôže. Ja viem, minulosť nás mnohých doráňala a vieme, že aj jazvy dokážu bolieť. Maličký podnet zvonku a bolesť je tu. Vnútorný plač hryzie naše zdravie. Potichu, pomaly, zákerne.Uvedomila som si to pred rokmi, keď som z ničoho nič odpadla na ulici...A zrazu nemal kto doviezť deti zo školy... Vtedy som si povedala, že toto nie je tá správna cesta. Možno v tom čase som nahlas vyslovila prvé slová o tom, ako sa mám a čo cítim... nebolo to do vetra. V ústrety mi prišli slová povzbudenia a pomoc pri hľadaní riešení. Bez priateľov by som to nezvládla. Už mám predstavu aké je DNO nebezpečné. Nie vždy sa dá odtiaľ vrátiť...A preto sa bojím o teba. Iba vďaka náhode sa niekde vo vesmíre pretli naše priamky. Bola som vtedy na tom zle. Možno náhody nejestvujú, ktovie...Patríš k tým, ktorých slová a správanie dokážu druhých podržať. Aj mne to pomohlo, hoci si si ani neuvedomil tú mieru pomoci.Tak sa teraz bojím o teba, keď staviaš sa vduchu niekde na okraj a padáš do hlbín nájsť dno vlastnej mysle. Hovorím , to netreba. Zajtra bude krajší a lepší deň. Idem na dvor, pozrieť ako Noc sedí na streche. Vdýchnem jej vôňu a pokoj a pošlem ti to na dobrú noc. Keď uvidím padať hviezdu, viem, čo si zaželám.
