Pohľad na moje ruky je próza. Na pracovných nástrojoch a náradí skutočne nie je nič poetické. A nedávno boli Vianoce. Tešila som sa na ne, čakala som od nich niečo, čo bude ako balzam na dušu, kus poézie...Nesplnilo sa. Prešli okolo mňa, akoby v prúde iných starostí. Spätne si hovorím, že som ich jednoducho nezvládla. Tešila som sa na čas medzi sviatkami. Zase nič - žiadny oddych, nijaký relax, jednoducho próza. Pokazené auto, nedokončená práca, zblbnuté vzťahy...Nijaký biely sneh, nijaká romantika, nijaké sviečky... Všetko sa vyparilo asi kamsi do hmly . Bolí ma chrbát od roboty, hovorím si, že ma láme próza...Próza života, ktorú som tieto sviatky nedokázala prekonať a ani prežiť. Ledva som sa preniesla cez Silvester s povinným prípitkom na krajší budúci rok. Ja viem, svoj podiel na tom, aký bude , budem mať aj ja. Nezvyknem sa vyzúvať... Siedmeho januára bola nedeľa. Ocitla som sa v mojom rodnom veľkomeste. Ulice akoby na poludnie vyľudnené...Centrum. Akoby bol aj vzduch vydláždený a bez života. Môj pohľad sa uprel na už nejestvujúci dom, kde som strávila veľkú časť svojho detstva. Miesto domu je iba prázdna medzera. Ako keď chýba zub.Dom vraj bránil pohľadu na barbakan. Jednoducho už nestojí. Spomienka na detstvo mi pripomenula Vianoce. Vianoce a betlehemy. Spravím si teraz Vianoce, pomyslela som si. Zašla som do kostola sv. Trojice a nevedela som sa vynadívať na pohybujúce sa figúrky v Betleheme. Sadla som si do lavice. Mala som pocit, že celá ilúzia tamojšej klenby je jedno veľké a tajomné ticho. Že hoci som niekde pod strechou, mám pocit vesmíru. Sochy barokových anjelov ma fascinovali ako vždy. Nádhera, pomyslela som si. Konečne mám v duši trošku Vianoce. Také, aké by mali byť. Tiché, pokojné, malá slávnosť v duši. Keď ma bude znovu lámať próza, v myšlienke sa vrátim do tejto chvíle. Peši šlapem na autobusko. O zime ani nechyrovať. Vyžívam sa v tom, že nemusím stáť, keď svieti pre autá červená. Už dlho som tak nešla. Prechádzam okolo nejakého bufetu. Jednu borovičku si prosím... Mladá predavačka kuká ako puk. Nechápe, že dnes sú Vianoce. Že tú prózu minulých dní jednoducho treba zapiť. Ešte trištvrte hodinku čakám vonku na autobus. Už je tma. Prejde ďaľšia hodina, kým vidím svetlá mojich Villákoviec....V noci prichádzam domov. Ako vždy, privíta ma vôňa dreva. Kus poézie, hladký dotyk...Neutrogena ! Konečne sa zasmejem.Asi prvý krát v tomto roku.
