Pokojná práca je relax. Ozdravuje dušu a udržuje v harmónii s tým, čo nazývame telo. Stojím a pracujem v čase a okolo mňa beží svet . Nad ním sa vznášajú moje sny. Aj tie ma asi niekam posúvajú. Dávajú všetkému úsiliu zmysel. Tak sa niekedy do nich ponorím. Hľadám tie okamihy , v ktorých to môžem...Vtedy nemám rada čas...Má snahu vymedziť mi priestor. Nemám rada čas aj vtedy, keď mi berie ľudí, ktorých milujem...Keď vytvára nejaké hranice, keď sa stáva zdrojom nejakých predsudkov. Keď ma vracia do minulosti , keď kohosi iného vracia do minulosti...Snažím sa udržať v mysli iba tie okamihy, ktoré nechcem, aby prepadli niekam do "včera"....A nechcem ani vidieť, ako sa rozvinú do budúcnosti. O tom iba snívam. Sny mi nikto nezoberie. Ja viem, KEBY bolo naozaj KEBY v minulosti, všeličo by bolo inak. Ale o tom už nesnívam, tomu čas nevenujem, nemá to zmysel - len to rozpaľuje staré rany. Niekde tuším cieľ , ku ktorému prechádzame cez minulosť do budúcnosti. Skutočné návraty totiž vôbec nejestvujú - čas všetko obhryzie a tak premení...
