Ja nemám zábrany povedať , ľúbim ťa, keď je to pravda, keď to tak cítim. Keď to necítim, tak to naozaj jednoducho nevyslovím. Klamala by som. Keď to vyslovím, v tej chvíli a v čase pred tým a určite aj ešte potom, je to pravda. Je to pravda, aj keď vzťah skončí z tej druhej strany. Láska nevzniká v jednom okamihu a v jednom okamihu nedokáže skončiť. Keď sa "rodí" pociťujeme radosť, keď končí, sprevádza nás bolesťou. Náš život je dosť dlhý na to, aby sme prežili počas neho niekoľko vzťahov. Ľúbili niekoľko úplne rôznych ľudí . Stále myslím na lásku medzi mužom a ženou. Môžeme začať detskými láskami a skončiť niekde v zrelom veku, kde význam týchto slov chápeme ešte hlbšie a tieto slová vyslovujeme s väčšou zodpovednosťou. Nemôžem povedať, že sa mi žiada plytvať takýmito slovami. Ale vždy, keď som ich vyslovila, cítila som to tak. Tou vetou sa nedá ublížiť, ani nič pokaziť. Niekedy nám myšlienka na toho, kto ju vyslovil, pomohla prežiť ťažké chvíle. Pomohla nevzdať sa, nepodľahnúť nejakému nešťastiu, povzniesť sa nad nejaké márnosti a malichernosti. Jednoducho je to veta, ktorá vždy podrží. Myslím, že má v živote človeka svoje miesto. Ja viem, nestačí iba hovoriť "ľúbim ťa" - lásku treba živiť aj skutkami... To je však už o inom.
