Napríklad Niekto cíti vinu za niečo, čo nespravil...Priviedol na svet človeka, ktorý nezvládol v dospelom veku svoj život. On to nijako neovplyvní, ako by veľmi chcel. Každý sme jedinec, nikto nemôže žiť za nás náš život. Máme svoju hlavu, svoje srdce, svoje záujmy a predstavy a túžby... Deti odídu od rodičov, založia si vlastnú rodinu a žijú s ňou podľa svojich predstáv...Už pred "odletom" z rodičovského hniezda nevešajú rodičom na nos všetky svoje tajomstvá a nedovolia, aby im rodičia boli ustavične v pätách...Každý má svoje ja. Človek nemôže chcieť, aby jeho dieťa myslelo jeho hlavou a nie svojou. A stále konalo iba tak, ako si to ako on, rodič, želá... Nielen jemu sa stalo, že jeho dieťa stúpilo v živote niekam vedľa a nedokázalo si vážiť seba ani svoj život. S tým sa treba len naučiť žiť. Bolí ma, že ho to páli, a že musím ho nechať - nech ho to páli - a bolí ma, že niet cesty naspäť k tomu okamihu, v ktorom by sa to dalo zvrátiť... A vôbec - bol taký okamih? Zase v moci Niekohoiného nebolo udržať milovaného človeka na tomto brehu rieky. Za to, že to bolo nemožné, bojuje stále so svojím ja a má asi pocit, že musí pomáhať všetkým, pokiaľ je to možné. Zaháňa aktivitou svoj nezmyselný pocit viny, ktorá nejestvuje a cíti vinu za prešľapy mnohých iných.. Trápi svoju hlavu myšlienkami, že keby..."Keby" však nikdy nie je...a asi ani nebolo. Len reálne sa nedá pomôcť na všetky strany všetkým...Hoci aj pekné slovo a myšlienka pomáha... Niektodruhý spravil chybný krok a ním strhol do priepasti i človeka, ktorý s ním kráčal. Nič sa nedá vrátiť. Treba stále ísť dopredu. Pre svoju vlastnú vinu berie na seba aj viny druhých. Je to taká záťaž, ktorú časom neunesie sebesilnejší človek. Dokonca možno to nebol chybný krok... Možno bola chyba s tým druhým sa vôbec vybrať na cestu. Len kedy vieme, o koho sa dá vždy oprieť, a o koho nie? Na to musí človek dozrieť. A to je nesmierne ťažké. To dozrievanie, ktoré nám ukáže pravú tvár vecí aj udalostí smerom dozadu. A Niektoiný si zase nakladá vinu na seba za osamotený život niekoho, kto stále tvrdí, ako sa kvôli nemu obetoval. Že život okolo neho prešiel vlastne sám a on ho ani nestihol zbadať, lebo sa stále sústredil na Niektoiného... A Niektoďalší...
A mnohí ľudia pocit viny ani nepoznajú...Neťažia ich žiadne vlastné myšlienky ani skutky. netrápia ich ani viny iných. Nepriznajú si svoju nedbalosť ani úmysel. Ani ľahostajnosť.
Tak radšej bojujem s nezmyselným pocitom viny. Určite za niečo. Páli, aj keby nemusel.
