Len ma zlomila próza. Čiže nie je to také vážne, len je to veľmi zlé...Zrejme som odložila kdesi hlavu a celý vonkajší svet som púšťala rovno k srdcu. Tak to tu mám....Je to ,ako keď sa na niekoho dívate a vidíte ho takého, akého ho chcete vidieť. Cez vlastné ideály nevidíte ďalej. Potom vás prekvapí, že zistíte vlastnú slepotu. Slepotu vlastných predstáv. Je totiž zákonité, že skutočnosť sa časom prebije až k vám. Sama. Strhne tú oponu a je to. Tá druhá strana je v tom nevinne. Stále bola sama sebou a taká, aká je. Neklamala vás. Správala sa prirodzene, nepretvarovala sa. To iba ja som chcela vidieť, a možno aj zažiť, a aj počuť niečo iné. Môžem sa hnevať iba sama na seba. Sama zo seba si posmútiť. Chcem sa narovnať a vyrovnať. Čas rieši všetko, pôjde to.
