Smejem sa na tom, ako ma mamina vždy naháňala s vysávačom. Jedovalo ma, keď sa jej zdalo, že okolo mňa je už príliš veľa stružlín, a tak ich mala potrebu vychytať všetky do vysávača. Raz ho otvorila na balkóne, že ho vyčistí. Nedopatrením piliny vyleteli von a nádherným oblúkom vleteli susedom pod nami do otvoreného okna. Na druhý deň nám nechali ďakovný dopis v schránke.Teraz je to iné. Ako si upracem, tak budem mať. Stále si stojím za svojím, že drevo nie je špina. Som sama takmer štvrtý rok. S mojím bývalým sme boli vlastne pracovne tím. Každý nás poznal ako nerozlučnú dvojicu. Aj som mala obavy, aké to bude, keď sa osamostatním. Budem si musieť vybudovať nielen pracovisko, ale aj svoju vlastnú klientelu. Podarilo sa. S otlčenou hubou, bez prostriedkov a s hlbokým mínusom, s dvoma deťmi, s narušenou vnútornou rovnováhou, so strachom z neznámeho...Z roka na rok mám viac práce. Zvládla som to. Vytrvala som . Mohla som kapitulovať, vrátiť sa do môjho veľkomesta, uchýliť sa k mojej mamine, nájsť si nejaké zamestnanie - kvôli istote. Tá istota a bezpečie by boli moja prehra. Nezvolila som tú cestu. Myšlienku som zahnala v zárodku. Treba bojovať o vlastné ja. V manželstve nebolo všetko iba zlé. Boli aj skutočnosti , ktoré boli priam skvelé..Ale toho zlého sa nakopilo toľko, že to dobré zostalo niekde pod tou ťažobou priam zagniavené. To zlé bolo aj na to dobré, že som zbadala koľko mám priateľov. Pomohli. Nemusela som sa vrátiť do veľkomesta. Zrazu som zistila, že sa mi páči tam, kde som. Kým som bola vydatá, už pri názve našich " villákovéc" mi bolo zle. Teraz je to iné. Keď sa manželstvo rútilo, mala som chvíľami pocit, akoby bol koniec sveta. Bez zajtrajšku. Niekto hovorí, že s čertom je zle a bez čerta ešte horšie. Ja hovorím, že aj tak čert stiahne iba do pekla. Preto som sa tak rozhodla. Aj moja svokra mala čerta."Strebávav" ako dúha. Nechcela zostať sama za nič na svete, hoci jej rodičia by jej boli určite oporou. Poznala som ich ešte a aj ich názory. Neviem, či sa dalo hovoriť v jej manželstve o láske a porozumení...Asi ťažko. Svokra bola domáca na invalidnom.Myslím, že nebola tak zle, aby nemohla nikde pracovať. Stačil by vodičák,auto mali, a miesto, kde sa viac sedí ako stojí.Doma sa aj tak nabehala viac. "Ale, zlatunká, víš prečo som išla na invalidný? Aby ten mój starý ňišt ňemohov! Ňeni to len tak, rozvésť sa s invalidkú , čo má ďecko!" Keď som oznámila, že sa rozvediem, pripomenula mi: "V našej rodiňe sa precci nerozvádzá!" Porušila som tradície. Musím pykať. Môj exRasťo mi za trest ani prstom nepomôže. Ani by mu "roďiči"nedovolili. Pykám násobným pracovným zaťažením.Sloboda stojí za to. Drevo nádherne vonia. Poddáva sa. Dláta sú ostré. Nerežú na duši.Posúvajú ma do ďalších dní. Zvoní mi mobil.
"Ahoj, volala si mi?" Snažila som sa mu dovolať, nedvíhal.
"Áno, neposlal si deťom peniaze..." Totiž, povedala som si, že tolerancie už bolo dosť.
"Nemám, hádam budúci týždeň pošlem... Nemám objednávky.. Z remesla sa nedá vyžiť.."
A stále tak dokola. Dobrusujem si dlátko. Vlastne som šťastná. Neviem čo skôr.Hehe.
