Ten, kto bol najbližší - stal sa úplne cudzím človekom. Smutné, ale stáva sa. A zrazu , keď to ani nečakám, ale o tom v podvedomí snívam, niekto mi zase vstúpi do života...A stane sa mi blízkym. A srdcu najbližším. Ako to už v našom veku býva, má tiež za sebou už vzťah alebo vzťahy.Nesieme si bremeno svojej minulosti, každý. Odložiť sa nedá.
Ale sme ochotní naložiť si na seba bremeno nového vzťahu? Často počúvam vetu od ľudí: "Nevie, čo chce!" On -ona , to je jedno, ale nevie, čo chce... Každý vie, čo chce! Ale bojí sa to pod nákladom minulosti vysloviť...Že chce to skúsiť znova, že hádam to výjde,že sladko zostarneme a zomrieme o sto rokov ako v rozprávke...A deti raz budú mať deti a ich deti tiež deti...Smejem sa. Napriek všetkému som taká usmiata baba. Často konám príliš hekticky a spontánne.Ja viem. V jednej chvíli som ho takmer požiadala o ruku! Ja jeho!No,extrém! Ale v skutočnosti som zostala ticho. Som aj realista. Uvedomila som si, že pre neho som stále cudzia ,niekto, kto prichádza zvonku. Nový, nepoznaný,možno ako konzerva s neznámym obsahom. A tak som len počúvala, čo hovorí o sebe, o svojej rodine aj nerodine, dívala som sa na neho. Mlčky som mu hovorila ako ho potrebujem, aby som dokázala zvládnuť zajtrajšok, že lepšie sa všetko zvláda, keď je na koho myslieť a aby sa človek necítil pri borení sa s problémami sám. Minulosť ma naučila prežiť všetko s pocitom, že som sama ako kôl v plote - vnútri v duši. Celkom sama nie - to by som krivdila priateľom ...ale tak inak sama.Ten pocit som dávno zunovala - tú samotu.Preto tu sedím s ním a dívam sa neho. Nepočuje moje oči. Asi ich nie je ani trochu počuť. Vzdychnem si , čo sa dá robiť...A rozlúčime sa a ideme každý na svoju samotku. Vo vzduchu zostávajú visieť len nejaké otázky, ktoré sa nikto nespýtal. Oči mi pošepkali, že sa skúšali rozprávať s jeho srdcom.Jeho hlas už vraj príliš racionálny mozog nechce počúvať. Narušili sa im vzťahy. Nech si to doma potichu vysvetlia. Hoci aj v kresle pri futbale :-)))).Majú čas.
