Keď snívam o lietaní...

 Niekedy si tak uvedomím, že boli v mojom živote chvíle, kedy nebol čas vôbec na nejaké sny a všetko akoby sa rútilo ktovie kam...Deti boli malé a ja som si myslela ,že rozpadom rodiny pre mňa končí svet...Že nebude nijaké normálne a pekné zajtra. Myslím, že čoskoro som pochopila popri vyslovene existenčných starostiach, že to nie je tak...Že zajtra je vždy a vôľa a zodpovednosť za deti ma posúva dopredu...Dopracovala som sa k času, kedy mám už deti dospelé a ožívajú moje dávne sny... Potvora Noc mi v tom výdatne pomáha. Aj teraz, keď sa rútim nocou po ceste...Nikde nikoho. Cesta mi pripomína štartovaciu dráhu - ešte pridám a vzlietnem ...Pomyslím si, že možno raz určite...Už ako dieťa som o tom snívala . V predstavách som lietala s otcom. Aj keď sa to nikdy nestalo. Sny sa však nikdy nevzdávajú. Noc mi ich posúva do podvedomia a ja sa im poddávam, lebo kým snívam, tak všetko ide ... Nič nie je nemožné , hovorím si. Spomínam si, ako som robila vodičák a aký to bol pocit, keď sa so mnou prvý krát pohlo auto. Malý pocit víťazstva zmiešaný aj so strachom. Aký to musí byť pocit, keď sa pohne a vznesie lietadlo akoby vašou vlastnou silou...Chcela by som to zažiť. V kútiku duše závidím otcovi, toto poznanie. Aj keď za to, že poznanie premenil na vášeń zaplatil všetkým, čo mal. Nie, lietať nie je môj životný cieľ...Je to sen, ktorý stále nosím v hlave. Niekedy si myslím, že všetka moja aktivita na zemi smeruje k tomu, že raz vzlietnem kamsi hore...Zatiaľ lietam v snoch. Uvedomím si, že z môjho života viem iba o troch mužoch, s ktorými by som išla do rozviedky, alebo vliezla vo dvojici do lietadla...Jeden z nich bol môj otec. O ňom nepochybujem , že tiež by sa so mnou nebál, lebo by mi veril ako sám sebe...Druhý verí iba sebe, tak je otázne, či by so mnou išiel. Tretí - hm- tak som si uvedomila, že by som si priala, aby mi veril. Cesta sa zvažuje dolu kopcom... Práve pristávame...Vystúpim, hrabem sa v kabelke, hľadám kľúče. V realite.