Niekedy to vidím tak. Bez detailov a bez špiny. Ako keď si dám dolu okuliare. Svet sa trochu rozmaže... Nie od sĺz. Nie vždy býva dôvod na plač. Len niekedy treba jednoducho nevidieť. Zbaviť sa detailov, ktoré rušia. Vtedy sa na chvíľku lepšie dýcha. Hovorím tomu , že myslím na samé pekné veci. Vraj umelec dosahuje svoje vrcholy, keď sa trápi. Tak to nie je o mne. Na prácu potrebujem kúsok šťastia a eufórie. Takže niekedy jednoducho všeličo nechcem vidieť. A možno ani počuť.Na také mi stačia všedné dni. Aby som sa trápila pre niečo, pre niekoho...Aby som sa bála chorôb a samoty. Aby som sa rozčuľovala pre kopu byrokracie, aby ma niekto vytočil... Alebo...čojaviemčoešte. Snažím sa, aby u mňa prevládli dni nie všedné.Tie nevšedné trávim pri práci. Myslím, že okamihy šťastia sú veľmi prchavé a krátke. Sú to chvíle, keď som s ľuďmi, ktorých mám rada. Nepoznám niečo také ako každodennosť alebo všednosť v pravom slova zmysle...
Človekom preletí teplo, radosť, láska. V jednom okamihu. Snažím sa zadržať v sebe tieto iskry čo najdlhšie. Zistila som, že sa mi to darí pri práci. Vraciam sa k všetkému krásnemu. K prežitému. Ja viem, bolesť a smútok sú späté s naším životom. Som šťastná, keď ich môžem na chvíľu odložiť. Som šťastná, keď chvíľu môžem vidieť tak, ako chcem.
Som iba tvorivý človek,rezbárka Zoznam autorových rubrík: Zo života, Nedeľná chvíľka poézie, poviedka na nedeľu, Bol som na lepšom, Zo života aj iných, Z našich potuliek, Súkromné, Nezaradené
