" Ahoj..."
"Ahoooj, ty si už na ceste?"
" Áno, už ma mamina vezie na stanicu...."
"Vieš, pýtam sa...lebo - no, čo ti mám uvariť? "
Nie je dôležité, čím rozhovor skončil. Musela som sa usmiať. Tak na duši. Sesterská láska. Kedysi to vyzeralo inak, napríklad v časoch základnej školy :
"Maminaaa, ona je pri zrkadle už dlho!"
"Nie som dlho, nežaluj, hlupaňa..."
"Ty si hlupaňa!"
"Maminaaaa, tá hlupaňa mi povedala, že som hlupaňa!"
Ako sa to všetko zmenilo. Narástli a dospeli. V dobe ich dospievania sme sa zaradili medzi neúplné rodiny. Niekedy si kladiem otázku, čo je to vlastne neúplná rodina. Niekedy sa to spája takmer so všetkým negatívnym - deti z neúplných rodín, atď... Akoby mali hneď niekoľko mínusových bodov do života. Ja si to nemyslím a nemyslia si to ani moje deti. Rozumieme si, dokážeme sa popasovať s problémami- aj s ťažkými, dôverujeme si a tešíme sa, keď sme spolu. Necítime sa ako "neúplná" rodina. Skôr naopak. Niektoré rodiny sa stanú neúplnými, keď zomrie jeden z rodičov...My sa radíme k tým, kde jeden z partnerov jednoducho zo zväzku odíde...Netvrdím, že to nemá na deti vplyv. Má. Záleží však všetko od okolností a predovšetkým od ľudí - jednoducho naozaj od človeka. Niekedy je lepšie žiť v neúplnej, ako v nefungujúcej rodine...A netreba niekomu dávať čierny bod už preventívne, alebo konštatovať, že je taký alebo onaký len preto, že pochádza z "neúplnej" rodiny...Je to veľké zjednodušenie, myslím.
