Tie chvíle "neživota" neľutujem. Oplatilo sa. Trápenie ustúpilo a znovu zvíťazil deň nad nocou. A v noci sa dalo spať. Aj som už zabudla pichať injekcie. Aj som si všimla, aký je sneh biely, ako sa prebúdza jarná príroda. Pripadalo mi to ako prebudenie zo zlého sna, keď si vydýchnete, že To sa iba snívalo, že To nebolo naozaj. Znovunarodenie a objavenie seba. A svojich potrieb. Hlavne práca mi chýbala. Taká, pri ktorej som sa mohla slobodne nadýchnuť. Uvoľniť myšlienky a ruky. Slastne vdýchnuť drevo a čistý vzduch. Uvoľniť si uši, aby som mohla počúvať dobrú hudbu. Utiecť niekam, aby som sa utvrdila, že život vždy zvíťazí. Že to zvládne aj na kamení. Že svojou silou kamene premôže. Rozdelí. A tie sa zrútia v čase ako naše predsudky a mnohé obavy. Ako "zlé" zo včera. Niekam do zabudnutia.
Vtedy som niekoho stretla. Najprv vyslovil moje meno. Vie niečo o tom strome na kamení. O tom, že všetko má zmysel. Niekde je vždy miesto pre život.
