Rozprávam sa s priateľmi na dvore, usmievam sa a snívam. Už o poznanie studenšie slnko suší kvapôčky vody na stole v záhrade. O chvíľu zabudnem, o čom sme hovorili. Na pošte vyberiem zo schránky samé účty...Čísla ma nenaštvú. Hoci dni, kedy ich platím , častujem zvyčajne škaredými menami. Teraz mnou nepohnú. Strčím ich do Kabelky takmer zabudnutia. Lebo snívam... Tuším nič ma nerozhádže. Mačky zhodili kvetináč. Ani ich nehreším. Nedá sa, snívam. Snívam napriek všetkému. Tuším o čom to je a viem, že stojím niekde na pokraji... Nie zrútenia sa. Zvoní mi telefón...vraj ,kedy odovzdám prácu ...Nerušte moje sny, dobre ? Ľahká odpoveď - keď bude hotová, odovzdám... Pokračujem v práci. V podstate deň, ako každý iný. Ale úplne iný. Pristihla som sa, že snívam.... Cítim takú tichú radosť, že to ešte dokážem. Večer sa nadýchnem záhrady a na okamih pocítim, čo je asi raj. Určite si aj Noc pochvaľuje vôňu dozrievajúcich jabĺk ...A prezretého leta. Usmieva sa na mňa zo strechy a pomedzi temné oblaky zažína svoje hviezdy. V tichu jej rozprávam o tom malom svetielku, čo sa vo mne zažalo. A potom idem snívať. V spánku - akože naozaj.
