Nad riekou /impresia/

Stojíme ticho nad riekou. Lebo ticho je niekedy najkrajšia hudba, lebo ticho nepotrebuje slová. Možno sme tu takto stáli vždy, celé storočia. Ale iba zdanlivo naveky...Kým tu sme, tak sa dívame ako sa pod nami zlievajú rieky. Snáď jedna odhodlaná naplniť nepoznaným život druhej. Odvaha dávať a tiež prijímať. Odvaha plávať k neznámym brehom a v diaľke sa rozplynúť. Znovuzrodiť sa v prameni. Na úteku pred náhliacim sa časom tu stojím s tebou . Vo vetre niečo hovoríš, a slová letia niekam po prúde. Ja v svojom tichu hromadím kamene vzdušného zámku, čo som stavala hádam celý život. Ešte ich pár je. Prisahám, že tie zvyšky polepím a skutočný hrad bude stáť. Aby som si zase dokázala, že sny viem meniť na skutočnosť. Už niekoľký krát. Toto je hádam posledný, možno nie, neviem.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

Vo svete nie je niečo v poriadku. Alebo sa mýlim, lebo sa zrazu viac potrebujeme dotýkať zeme, vyhýbame sa tvrdým cestám a hľadáme toto ticho. Je akoby nad všetkým, nad riekou, lesom. Túžime, aby sa rozpínalo čo najďalej v oblohe.

Počujem všetko, čo nahlas nehovoríš. A tak si, stojac tak blízko seba, nakladáme to najťažšie bremeno. S vedomím, že už zajtra nás môže ohýbať k zemi. Je ľudské sa báť, a príliš ľudské podľahnúť tej príťažlivosti. O krídlach nad riekou iba snívame. Krídla trvajú iba pár sekúnd sna. Láska je bremeno, ktoré treba dokázať niesť. V dobrom aj v zlom - niečo na tom bude.