Teraz mám vnútri v sebe ticho. Noc už dávno sedí na streche, keď sa vraciam do ateliéru. Otvorím dvere - všetko je v poriadku - vôňa dreva a farieb je tam. Zrazu mám pocit prázdnoty. Obraciam svoju prácu na koruny - ja viem, že to tak musí byť, že z toho žijeme. Že je to dobrý znak, že nič v ateliéri netrpí preležaninami..., všetko odchádza. A ja vždy mám pocit, že mne nezostáva nič. Akoby som nič nespravila. Nanajvýš pár fotiek zostane a nejaká spomienka. Vždy si hovorím, že TOTO NEPREDÁM - toto si nechám...A potom sa niečo stane, niekto príde a potom to tu zase nie je- veď spravím druhé...Vyjdem na chvíľku za nocou - tá zase plače - smoklí v jednom kuse. Netúžim po depke, a tak jej dám len dobrú noc. Vyháňam z domu Ticho - zapnem telku, počítač... Mám po práci aj iný pocit. Moja robota ma "osamocuje", obkľučuje, pohlcuje. Ja viem, že musím robiť za dvoch, tak neprotestujem voči tomu tlaku a návalu. Je to taká próza - ale plná svojráznej poézie. Tak sa s tým zmierujem. Nebolo to tak dávno, že som to chcela nejako zmeniť. len na to treba aj protipól. Ja viem. Sú slová, ktoré nedokážem povedať a tak nemôžu byť vypočuté. Možno nemajú adresáta. Ktovie. Ale toto teraz neriešim. Mačka spiaca na monitore bojuje proti mojej samote. Lampa v izbe osvetľuje pracovný stôl. Ďaľšie skice, ďaľšia robota...V tejto chvíli sa snažím byť doma, nie v práci. Toto prepínanie programu je u mňa asi najťažšie. PRÁCA - až ráno, dobre?
