Ale čo ho budem presviedčať...načo. Našla som riešenie pre mačky. Kamarátka v obci pri Bratislave...Podarilo sa nám umiestniť všetky tri. Hádam sa domov takú diaľku nevrátia...A tak v jeden deň cestou do Bratislavy som odviezla aj moje mačky...bolo mi za nimi ľúto. Vedela som, čo bude v hlinenej časti domu nasledovať...Tú chvíľu to hádam vydržím...
"Kde je dočerta chlieb? " Ozvalo sa z kuchyne...
"V obývačke v sekretári , zatvorený v bare!"
"A prečo?"
"Kvôli myšiam."
"Šak sú neni!"
" Dočkaj, budú!" povedala som so skalopevnou istotou. A boli. O pár dní sedeli na topánkach a nakúkali do kuchyne. Ešte opatrne. Potom začali sedávať aj na mikrovlnke a na kredenci priamo v kuchyni...
"Tuším si nemala dať preč tie mačky .Všade máme myši!"
Nech - pomyslela som si , hoci každý deň som všetko drhla Savom a kadejakými sajrajtami...Ešte pár dní to vydržím...
Potom prišiel ten deň, vlastne tá noc, v ktorú som sa presťahovala. V jeden deň prišla kamarátka mojej dcéry - vraj Syba sa vrátila, a tak mi ju doniesla. Normálne som sa potešila! Syba sa na moje prekvapenie ihneď usadila a bola ako doma. Kým sa nestal incident so svokrom...Vtedy ma zachránila moja havina, ktorá mu nedovolila preliezť cez bráničku. Na druhý deň , keď už bola tma ,som vyšla na dvor a vidím, že Syba sa potáca. Akoby nemala orientáciu. Hlavou narazila do steny. Chytro som ju vzala na svetlo. Zreničky mala naširoko a mlela z posledného...O chvíľu bolo po nej. Zavolala som kamaráta, musíme ju zakopať... Deckám poviem, že ušla. Zrejme zjedla prudkú otravu. Oblial ma studený pot : Moja havina ! Čo ak aj ona? Nevidno ju! Zavolala som - ledva sa dovliekla. Donútila som ju vyvrátiť sa. Našťastie bola nažraná mäsa - podarilo sa. Zrejme pažravka Syba stihla zjesť väčší kus otravy...A táto jej zazávidela !Dala som jej vypiť liter mlieka, potom druhý...Akoby vedela, že jej ide o život ,pila a pila. Zavolala som veterinára - ten mi povedal, že nič sa nedá robiť, buď prežije alebo nie...Kamarát išiel pre mlieko aj k susedom. Vypila asi šesť litrov. Na druhý deň tiež ,a aj na tretí. Len ležala a pila. Potom sa začala stavať na nohy...Zliezla jej takmer všetka srsť...Jasné - niekto mi chcel zvery otráviť !Aj som tušila kto. S kamarátmi sme vykopali Sybu a dali sme ju na analýzu...Bolo to jasné, prudký jed...Neraz som počula môjho svokra : "Ten susedov pes ,očúvaj,jak šteká! Raz ho otrávím a bude!Móžu si ho zakopať!" Tak asi...
Dnes tu bol Rasťo. Doniesol dcéram tú povinnú almužnu. Vyzeral taký nejaký vychrtlý - chvíľu mi ho bolo ľúto.
"Čo máš nové? "
"Máme mačiatka."
"Dala by si mi jedno? Idú ma v atelieri zožrať myši."
"Sú už zadané" , povedala som. Tebe NIKDY! Pomyslela som si.
Dívam sa na naše mačiatka ako rastú - takmer to vidno. Neviem, ktoré z nich mám radšej, ktoré sa mi viac páči... Neviem odpovedať na otázku, či mám radšej mačky alebo psov. Obdivujem moju havinu, ako vychádza s našimi mačkami - jednoducho chápe, že sú naša rodina. A pochopila , že už máme aj mačiatka. Ani Lola sa zbytočne nevzrušuje, keď sa k nej priblíži. Aj ona vie, že to "sme svoji".
