Bola som už v deviatom mesiaci s druhým dieťaťom a boli sme cez víkend na návšteve u svokry. sedeli sme vonku na verande, keď som zrazu zbadala ako moja dvojročná dcéra padá na schodoch. Vyletela som a stihla som ju zachytiť, ale spadla som ja - celou svojou váhou na schody. Malá bola v poriadku, ale ja som musela ísť do nemocnice. V najbližšom meste sa mi čoskoro narodila druhá dcéra. Tešila som sa strašne a tešila som sa aj na chvíľu,keď ju ukážem jej sestričke. Myslím, že bolo celkom prirodzené, že som túžila ísť domov a nie k svokre. Doma by mi pomohla mama zo začiatku a doma je doma..Mala som všetko pripravené na príchod ďaľšieho člena rodiny a staršia dcérka ma čakala u mamy. Tak som svokrovcom bábätko ukázala a vybrali sme sa s Rasťom domov. Zastavili sme sa u mojej mamy pre dcéru ...Zrazu Rasťo vyrukoval s tým, že jeho sesternica má zajtra svadbu ,a že on chce na ňu ísť a vraj by som mala ísť aj ja. Povedala som mu, že sa na to vôbec ešte necítim a mám bábätko/päťdňové/, všetci to pochopia, keď pôjde sám. Nechcel súhlasiť - vraj vyzerám dobre a zdravo a decko je v poriadku, mám si ho vziať zo sebou. Snažila som sa mu to vysvetliť, že na svadbu nemám ani najmenšiu chuť ísť....Nech všetkých pozdravuje, pochopia to.... "To mi robíš schválne!" začal zvyšovať hlas. Moja doteraz mlčiaca matka sa ma zastala...To ani nemala robiť... Začal jačať, že sme sa my dve dohodli a sabotujeme tú svadbu...A treskol dvermi a išiel preč. Išiel k svojim a na svadbu. Tak som zostala tri dni u matky - nedokázala by som to stráviť osamote...Bolo mi nanič a mala som zrazu dve malé deti. Po troch dňoch ma matka odviezla do nášho bytu na druhom konci mesta. Otvorila som dvere. Doma ma čakalo ďaľšie prekvapenie. Všetky Rasťove veci boli preč....Na chodbe z dverí vykúkala suseda. " Mladá pani, bol tu váš muž aj so svojimi rodičmi , vzali si ma za svedka - že si berú iba jeho veci..." Nechápala som. A doteraz nechápem, hoci mnoho som za tie roky potom neskôr pochopila...To sa len teraz vraciam v spomienkach k momentom, kedy sa láska zo vzťahu vytráca...Po pár dňoch mi volala svokra :" Rastík za tebou plače a aj za deťmi, mala by si ho vziať späť..." Nevidela som v tom logiku - veď on odišiel. Niečo, už aj tak nalomené, sa ešte viac vo mne lámalo. Máme dve malé deti - sme rodičia, mali by sme byť spolu. Aj keď láska k nemu sa kamsi vytrácala . Nie zo zovšednenia, ale oveľa bolestnejšie...Dala som môjmu mužovi ,teraz už bývalému, mnohokrát novú šancu - ale bolo to zbytočné...Človeka neprerobíš. Neviem, či by bolo dobré, keby som mu už vtedy nedovolila sa vrátiť...Zvíťazila vo mne túžba mať celú rodinu. A s odstupom času si myslím, že všetko sa stane v ten pravý čas . Aj rozchody.
