Takí sme malí a takí hriešni. Zanedbateľní . Staviame si pevnosti vnútri v sebe, nepriestreľné múry. Stávame sa obrnení voči sklamaniu, bolesti, zradám...A sme bezradní, keď sa tie múry začnú rúcať, nevieme, čo s tým. Zrazu nenachádzame slová...Radšej sa nepriznať, že niekde je slabina. Akože neoplatí sa v tomto svete... Nehovoríme tak o citoch, ako o emóciách...Sú veci krehké a jemné , ktoré v presýtenosti ani už netušíme. Len zrazu z tej rany , ktorú máme niekde v opevnení sa potichúčky odparujú... Len ten, kto nám je naozaj blízko, hádam niečo vytuší. Ľudia chodia okolo nás v čase, niektorí prejdú iba tak, niektorých necháme prejsť bez povšimnutia, a s niektorými by sme najradšej zostali spolu stáť, držali ich za ruku, alebo objali, aby nám z nášho sveta neodišli... Vlastné pevnosti nám zamykajú ústa. A nevyslovené slová zostávajú ťažké ako kamene. Cez malé okno vlastnej pevnosti vidíme iba malý studený svet..
Každý pozná sen, ako padáme. Niekam hlboko a nevieme ani kam. V tesnosti konca sa prebúdzame do reálneho sveta. Niekam na začiatok nového svitania. Možno, aby sme sa znovu zatvorili do vlastnej pevnosti. Aj ja mám tú svoju. Zmazala sa mi hranica dňa a noci. Vlastne nechcem, aby to tak bolo. V ľudskosti samotnej radšej nejaké padnuté múry...
