"Alžbetka, ahoj, nevidíš ma?" ,chytí ma za predlaktie priateľka v obchode.
"Jéééj, prepáč , nezbadala som ťa.."
" Ja ti tu kývam, usmievam sa na teba a ty nič! Stalo sa niečo? Ako sa máš?", usmieva sa naozaj.
"Nie, nič sa nedeje, všetko je v poriadku, zamyslela som sa...", na chvíľu vyjdem zo svojho ticha.
Idem z obchodu, znovu v tichu sledujem svoje kroky. Chodník zostáva za mnou, v hlave si vytváram obrazy...Ani nezbadám ,ako rýchlo som doma. Keď chodím peši, je to v poriadku. Horšie je, keď ma moja samotka uloví za volantom. To už nie je tak celkom "ono". Hlavne na diaľnici v tom bode, keď vchádzam napríklad do mesta - som ako vytrhnutá zo sna, spozorniem , ale chvíľu sa cítim zmätená a so strachom uvažujem, či som sa nejako pár sekúnd pred "zobudením sa" neprehrešila. Sú možno dni, kedy mám minimálnu šancu počuť svoj hlas. Uvedomujem si, že inak to nejde, že toto je môj spôsob. Niekedy mám pocit, že viem hovoriť iba o určitých témach. O politike, varení, odievaní, nakupovaní a o športe rozprávať nedokážem...Mnohí to o mne vedia. A dokonca si myslím, že mi rozumejú. Vtedy som ticho tiež a usmievam sa. Ale to je iné ticho - také bezradné :-))). Niekedy mám ceruzu v ruke a dívam sa nikam.
"Mami, je ti niečo?"
" Nie, zlatko, nie je mi nič..." Chúďa dieťa, asi ma podozrieva, že sa pre niečo trápim.Tak sa vyruším, usmejem sa, vstanem a prejdem sa trochu nezmyselne hoci do kuchyne. Odkedy máme za sebou tie "ťažké časy", tak si môže myslieť, že ma niečo trápi. Nič ma netrápi - iba myšlienka.
"Vyzerala si tak čudne..."
"To sa stáva," smejem sa. Predstavím si totiž sama seba, ako asi vyzerám, keď sa tvárim čudne. Dcéra odíde a ticho je ešte hlbšie a mocnejšie.
Predo mnou leží kopa skíc ,aj počmárané drevené fošne, pomaly nie je kde sa pohnúť. Niekedy musím aj nejaký zadaný problém preštudovať - tak tu leží aj kopa kníh so záložkami ,aj otvorených. Jednoduho -pracovný neporiadok. V tichu čas beží sám a ponáhľa sa...
Dnes mám práce plné zuby. A pocit, že som zdrevenela. Tak oblečiem sa, vyjdem z domu.Idem si zaplávať. Ticho si nesiem so sebou. V kaštieli, ktorého súčasťou je bazén, je rušno ...Nejaká oslava , recepcia...V mojom tichu si uvedomím, že som na pár sekúnd zazávidela tým uvoľneným a rozprávajúcim sa hlúčikom ľudí...Hrá hudba, niektorí si pospevujú.. . Obídem ich a idem k bazénu. Moje ticho privíta ticho vody.
Som tam sama. Ponorím sa do vody. Je príjemne chladná. Objíme ma . Mlčky plávam hodinu, niekedy dve...Tu nič neruší moje ticho. Vojdem pod hladinu. Často si spomeniem na chvíľu, keď som ako celkom malá spadla z môjho nafukovacieho krokodíla. Ešte som nevedela plávať. Pamätám sa , ako som klesala hlbšie a hlbšie, keď ma otec vytiahol. Asi som mu verila, že ma zachráni, lebo som nestihla pocítiť strach. Mama ma zabalila do osušky a spýtala sa ma : "Nie je ti nič ?"
"Nie, len tam bolo tak zelenožlto, ticho a nedalo sa rozprávať..."
Večer som sa mlčky vrátila k svojej robote. Dokončila výkresy. Uzavrela myšlienku. Zajtra ticho prerušia stroje. A v rezbárni ticho zničím dobrou muzikou. Už sa teším.
