V jednom z tých najkrajších kútov na zemi som bola pri studničke s tak čistou vodou, že ju nebolo vôbec vidno. Siahla som akože do prázdna a ucítila som chlad tej prečistej vody. Niekto mi podal pohár a ja som sa bála napiť. Bojíme sa nepoznaného, toho, čo je pred nami ukryté. Máme predsudky . Tie si predstavujem ako nedešifrovateľné kódy niekde vnútri nás . Zakódovanú nedôveru, ktorá plodí len ďaľšiu a ďaľšiu...
Niekedy sa dívam hore.
Vlastne ani neviem , či sa dívam hore alebo dolu. Či sa nebo sa zrkadlí vo vode. Či v očiach. Váham, či je ďaleko alebo hlboko. Či sa ho stále dotýkam ako tej vody. Či sa voda odráža v obraze oblohy alebo obloha vo vode.
Neviem niekedy, či až tak chcem vidieť, čo zakrýva šero mesačného svitu. Začínam veriť, že sú "veci" , ktoré nemáme vidieť, aby sme bez strachu alebo so strachom? kráčali ďalej. Hádam posilnení obyčajnou ľudskou zvedavosťou. A tak hľadám človeka, ktorého nemôžem nájsť. Možno pre vlastné oči nevidím. Možno mi ani nie je súdené vidieť. Možno takého človeka hľadá niekto vo mne. Neviem. Zrkadlo občas padá z rúk. Nie je to sedem rokov nešťastia. To sa občas trieštia ideály. Obyčajné ľudské ideály. Predstavy . Sny. Ale niečo tu musí byť, čo nevidíme. Ako tá voda v studničke. Ako človek , ktorý stojí uprostred kruhu na najkrajšom mieste sveta a premýšľa o bolesti. To prejde. Len treba dať dlane z očí.
