Hoci som vyrastala bez otca od mojich jedenástich rokov, vždy si môžem povedať, že som otca mala. Pamätám si ho ako včera. Vždy veselého, vtipného. Pamätám si ešte hry, ktoré sme sa hrávali a pamätám si presne, ktoré knihy mám od neho..Kupoval mi knižky, ktoré on sám ako dieťa nemohol čítať, a tak sme ich potom čítavali spolu. Zvyčajne naraz a každý sme mali v knižke svoju záložku. Myslím, že som si nikdy neuvedomovala, aké má nebezpečné povolanie a nikdy som si nepripúšťala, že by sa mu mohlo niečo stať. Vyzeral vždy taký silný a spoľahlivý. Bola som dievča, ale chcela som sa mu veľmi podobať. Snažila som sa byť odvážna a zbytočne neplakať. Za zbabelosť by som sa asi hanbila najviac. Naučil ma čelom sa vždy postaviť k problému a snažiť sa vždy vyriešiť úlohu...jednoducho sa nevzdávať. Vždy som bola na neho hrdá a stále ho nosím vo svojom srdci. Veľmi ťažko som to niesla, že ho zrazu nebolo. Keď mi to mama ráno povedala, že už otec nie je s nami, nedokázala som plakať. Išla som do kúpeľne a doteraz si pamätám, ako som sa dívala nemo do umývadla a nevedela som, prečo vlastne sedím práve v kúpeľni. Vtedy som si uvedomila, že už nič sa nedá zmeniť, že ho už nikdy neuvidím...Neskôr sa mi o ňom snívalo. Otvorila som dvere a za nimi stál otec v uniforme a usmieval sa na mňa. Bola som už dospelá a len som mu povedala : "Oci, čo si to urobil tej mojej mame ?" Akosi som v ten okamih pochopila, že mu to musím odpustiť. Chcela som ho objať , ale už som ho nevidela. Dnes ma to už tak nebolí a skôr si hovorím, že som patrila k tým šťastnejším deťom , ktoré milujúceho a starostlivého otca mali. Nie ako mnoho iných detí, nie ako moje dcéry, ktoré taký vzťah nikdy nepoznali...Sviečky mi pomaličky dohárajú... predchvíľou tu boli moji priatelia, dali sme si po poháriku vína popri kus reči. V duchu som pripila na zdravie všetkým dobrým otcom.
