Bola som ešte malé dievča. Keď v jeseni a v zime vonku zažali lampy, tak to bol pre mňa signál, že mám ísť domov. Blížila som sa k domu a dívala sa na rozsvietené okná...Za každým svetielkom je niekoho domov, pomyslela som si. Páčilo sa mi, ako okná kontrastovali s nocou. Až mi bolo ľúto ísť domov, ešte chvíľku by som postála a dívala sa. Najviac sa mi páčili okná na Vianoce - ked ľudia zažali farebné svetielka na stromčekoch...To bola paráda. To bol takmer atmosferický zážitok. Ešte jedny okná mali pre mňa svoje čaro - pivničné okná dielní na našej strednej škole . Už celé roky, keď idem okolo, nezabudnem sa pozrieť tým smerom...Tam som začala byť, tým čím som a asi aj sama sebou. Pečať školy bola totiž veľmi silná. Asi najkrajšie spomienky. Sny, túžby, predsavatia, neskutočný entuziazmus.
Teraz už viem, že sú aj iné okná. Okná do duše. Nie vždy ich otvárame, nie vždy v nich svieti svetlo. Farba rámu a zárubní nie je dôležitá. Niekto chodí možno celý život so zatvorenými oknami. Nikoho nepustí do svojho sveta, s nikým sa nepodelí o svoje človečenstvo.Nezažne svetlo nádeje, podľa ktorého by našli druhí cestu k nemu.A niekto dokáže tých svojich ľudí prechádzajúcich jeho životom zohriať žiarivým svetlom. Otvorí svoje okná a dovolí nazrieť až kamsi do duše. Niekoho sa zmocní úzkosť, že svoje okná nechal príliš dlho otvorené.A niekoho, že ich vôbec otvoril. /A niekto skonštatuje, že mal okno. Ale to je zase o inom./
Veru, rám nie je dôležitý. Dôležité je svetlo v okne a svetlo, ktoré oknom vojde dnu.. Dôležité je, aby sa okno dalo otvoriť ...Aby prúdil vzduch. Aby prúdili myšlienky od človeka k človeku.
Najhoršie bolo zoškriabať starý náter. Tie vrstvy z minulosti. Ale iba rámy a zárubne dostanú nové farby. Okná sa nezmenia.
