Pani Depka na návšteve

 Odchádzala som od neho v presvedčení, že nijaká taká depka už nebude. A už ma nečaká nič horšie ako to, čo mám za sebou. Tak som sa rozviedla a čakala som na tú pani Depku. V kolotoči nových starostí spojených s osamostatnením sa, s novým začiatkom temer z bodu nula a s dvomi deťmi som dvere tej depke ani nemohla otvoriť. A predsa. Keď sa všetko trochu ukľudnilo, vošla nebadane. Spoznala som ju hneď - sadla si ku mne do izby a mlčky a smutne sa na mňa dívala. Podala som jej ruku. "Vitaj u mňa, dlho sme sa nevideli." Ruky mala studené a vlhké. Trochu ma zamrazilo. "Chceš sa u mňa zohriať, však? Určite pálenku ani čaj nepiješ. A ja sama piť nebudem..." Usmiala som sa. Predsa neutopím tú chudinku v pálenke alebo v čaji. "Tak, keď nič nepiješ, tak si tu seď, nejako tú tvoju návštevu vydržím." Snažila som sa nevšímať si ju, hádam odíde... Ale sedela ako priklincovaná,ako prilepená...Prilepila sa na moju dušu. Zrazu som sa cítila osamelo, izba bola studená...v rozhlase depresívne správy...Vzala som do ruky knihu. Písmenká sa mi roztancovali pred očami, nevedela som po chvíľke, o čom to vlastne čítam. Nič nepomáhalo. " Už by si mohla odísť", povedala som jej. Nezberala sa. A zostala u mňa presvedčujúc ma, že má tu to svoje miestečko. Vraj tam bude len tichúčko sedieť . A to ma už úplne vzalo. Zmobilizovala som sa, odložila tú bezobsažnú knihu a pochopila som, že treba niečo robiť... So svojím vedomím, so svojím vnútrom. Otvoriť dvere nie depke, ale tomu novému spôsobu života, novým ľuďom, vlastnej zodpovednosti za moje deti. Aj novým problémom. Izba sa mi zrazu zdala teplejšia a miesto, kde sedela depka, bolo prázdne. A keď sa v myšlienkach vraciam do minulosti, tak už to nebolí. Nevymažem to z pamäti, ale naozaj to prebolelo. Mám to za sebou. Vnímam prítomnosť a viem , že ONA už nepríde. Ani dvere nemusím zamykať. Samozrejme, je mi ľúto mnohých skutočností, ale depka to už nie je. To je len vnímanie reality a schopnosť prijímať ju takú, aká je. Skúšam dávať dôraz v živote na tie krásne maličkosti, ktoré niekedy unikajú našej pozornosti...Tak sa z nich teším. A znovu dokážem čítať knihy.