Ráno nádherne vonia. Mokrá tráva a aj dym z komínov. Vyteperím smetiak na ulicu. Každé ráno by som sa mala donútiť skôr vstať a vyjsť von, pomyslím si. Po noci hladné mačiatka ma hneď obkľúčia a viem, že skôr ako ja, budú na rade oni. Im dám papať a potom si spravím kávu. Dýcham kľud pred tým, ako začnem prácu. Rozložím oheň v "šporhelte", ktorý mi intenzívne každý deň pripomína niečo pekné z detstva. A hreje. Možno je to jeden z dôvodov, prečo som zostala na dedine. Moja mestská mamina mi tvrdí, že dedina je strašná. Mne tak nepripadá. Nie je nad to, že iba otvorím dvere a som vonku. Hoci aj v pyžame- veď na dvore ma nikto nevidí :-). Môžem mať kopu mačiek a psa. Nie je nad to, mať dobrých susedov a skrátiť si k nim cestu bránkou rovno v záhrade. Pred domom na ulici stojí kaplnka. Vždy mi pripomenie, že tu nie sme sami, a že tu bol niekto vždy. Tak dnes zapálim sviečky za tých, o ktorých si myslím, že sú s nami stále. Vzduch v ateliéri bude voňať jeseňou, drevom a ohňom. Nech je nám teplo aj na duši.
