Tak som sa naučila byť samostatná. V mnohom, v čom sa len dá. Najhoršie bolo spraviť si vodičák . Keď sa auto podo mnou pohlo, skoro som vytuhla od strachu. Ale aj to mám už dávno za sebou a teraz sa nad tým iba pousmejem a niekedy si sľubujem, že keď sa už moje dcéry postavia na vlastné nohy a založia si svoje rodiny, tuším si spravím letecký kurz. To je taký môj tajný sen. Pozrieť sa na všetko z nadhľadu...Z poriadneho. A skutočného.Tá samostatnosť sa mi vyplatila. Neviem si predstaviť, teraz ako porozvodová "otcomatka" , že by som si s niečím nevedela rady... Samozrejme, z mnohých vecí mám strach, viem, čo je neistota, niekedy si pomyslím -toto je nad moje sily, toto nezvládnem...Ale musím sa aspoň pokúsiť a keď to vyjde, cítim veľkú radosť. Keď sa niečo nepodarí, skúšam hľadať iné riešenia. Jednoducho sa nevzdávam, lebo si to často ani nemôžem dovoliť. S tým nadhľadom mám väčší problém. Na niektoré veci sa z nadhľadu nemôžem dívať. Najmä na vzťahy. Ten nadhľad siaha iba do výšky mojich očí a pár centi vyššie,ale ešte vyššie to akosi nejde. Darmo sa ktosi v mojom živote snažil, aby som sa na vzťahy dívala s nadhľadom. Nedalo sa. Tu sa dokážem dívať iba do výšky reálneho človeka. Veď aj ja som iba človek. Z mäsa a kostí, ako sa hovorí. Keď ma zabolia slová a činy , cítim to. Z nadhľadu by to bolo asi iné...Zrejme bude nutný ten letecký kurz. Viem , ako to skončí...Ktosi poletí.
No, pozrite na tie mačiatka ako mi ničia kvety! Snažím sa na to pozrieť s nadhľadom - nie sú milé ?
