Narýchlo z hoblice odpracem stružliny zo včera, pozametám dlážku , zničím ticho v miestnosti hudbou. Už dávno neznášam brúsenie dlát...z kameňa na kameň...Zdržuje ma to, ale zároveň si uvedomujem, ako mi dokáže liezť na nervy stopa po vyštrbenom dláte alebo jeho tuposť...Keď je dláto ostré, pohrúžim sa do práce...S odpadávajúcimi stružlinami padá kamsi na zem aj všetok stres... Potom sa pozametá s pilinami a skončí v sporáku.V ohni. Oheň pomáha upratovať ...praskanie ohňa čistí myseľ. V chladné májové dni zohrieval aj dušu aj srdce. Pomaly moje myšlienky splynú s hudbou, ktorú počúvam. Oslobodia sa a vznášajú sa v stave beztiaže. všetko prestáva existovať - v miestnosti som len ja, hudba a práca. Niekedy kocúr Ozzy. Zrazu sa stratím v okamihu a je tu len hudba a práca. Je to skvelé ! - pokiaľ nezazvoní telefón, pokiaľ nevykrikuje pred domom poštárka, pokiaľ sa nesnažia "strkači" strčiť reklamy do pletiva v plote za zúrivého brechotu mojej haviny. Vtedy sa zobudím z práce...zanadávam , čo to zas má byť...Ale ak mi zavolá niekto blízky ,tak ma zamrzí, ako som hnusne zahrešila. To považujem za dobrý znak. Nie je to so mnou až také zlé...Kedysi som robila s ľudmi. A v kolektíve. Neviem, či mi to chýba. Asi skôr nie. Keď som odchádzala na "voľnú nohu", kládli mi rôzne otázky. Na niektoré z nich som odpovedala :"Lebo drevo mlčí...Rúbeš, režeš do neho a ono mlčí, poddáva sa, a poslúcha aj myšlienky. Neintriguje, neohovára, nejačí...,nefajčí ,nepije kávu, nemá problémy. Má občas hrče, uzly a trhliny ako aj mnohí z nás. A svoje chrobáky...ale nesťažuje sa."
Obdivujem stromy vo všetkých ich podobách.Teším sa, že ich mnohé viem pomenovať. Rada sa ich dotýkam. Smútim, keď zomierajú, teším sa, že ich dokážem zvečniť vo svojej robote. Keď som sa presťahovala, prvé som začala sadiť stromy. Ešte sú malé. Tulipánovník a lipa ma už prerástli o pár desiatok centimetrov....som na nich pyšná ako na svoje ratolesti .Borovice čierne sú menšie ako ja....zatiaľ. Aj vŕbka je ešte malinká. Každý rok mi po troške v záhrade pribúdajú. Spomínam si, ako moja mama chcela, aby som bola baletka. Vzala ma do baletnej školy na konkurz. Nechcela som tam ísť. Mala som asi štyri roky. Pamätám sa , ako ma chytila cvičiteľka za zápästia :" S takýmito kosťami z nej baletka nikdy nebude...", skonštatovala. Bol to jeden zo šťastných dní v mojom živote. Iba mama bola trochu smutná - nie som po nej. Už sa s tým vyrovnala. Ako svojej dcére mi kupovala prstienky a hodinky - nikdy som ich nenosila...a nič také nenosím.
"Dokedy budeš vládať tak robiť?" Občas sa ma spýta.
" Do smrti, mami, až do smrti..." Nechápe, ale to nevadí. V dobrom i zlom. Jednoducho workoholik.
