Nechcela by som oslepnúť ani na jeden spôsob. Preto sa bojím tmy - v očiach, v mysli, v srdci a v celej duši. Chodím z času na čas do jedného obchodu s potravinami , kde stojí imitácia čierneho labradora a pýta korunky na výcvik. Mincu pôvodne trčiacu v mojom košíku mu tam hodím, beriem to symbolicky ,viem, že to málinko pomôže slepcom, ale v duchu tak zabojujem proti všetkej slepote. Spomínam si, ako sme kedysi v našom malom ateliéri spravili pár pomôcok pre slepé deti.Boli to obrysy zvieratiek. Aby vedeli tým " svojím spôsobom", ako vyzerajú...My, vidiaci,vidíme očami všeličo, ale mali by sme sa mnohých vecí viac aj dotýkať nielen rukami, ale aj svojimi myšlienkami. Ja nosím okuliare. Každé ráno siahnem najprv po nich a nasadím si ich na nos. Ja viem, tieto posledné mi príliš nesedia, vyberala som ich sama, a tak som nevidela takmer nič . Ale vidím cez ne a to je podstatné. Mami, daj si operovať oči - nahovárajú ma moje ratolesti. Som dosť zbabelá, nemám rada prostredie zdravotných zariadení , mám syndróm bieleho plášťa a tak je jasné, že to neurobím. Keď si ich dám dolu z nosa, vidím svet ako impresionistický obraz. Mám rada tento umelecký smer, to ma utešuje. A myslím, že aj keď je veľké šťastie nebyť fyzicky slepým, treba vidieť svet aj inak. Napríklad srdcom. Snažím sa.V noci, keď ešte nespím,rozmýšľam o tom, či sa mi to darí alebo nie.Keď som už tá sova. :-)))
