Príroda je tvorca. Nikto neprekoná jej fantáziu a jej ruky. Niektoré stromy akoby chceli vykročiť so mnou. Ja viem, že les je živý. Ani ticho vlastne nejestvuje. Ani v našej hlave. Stráca sa v prúde myšlienok a predstáv.
O chvíľu sa vynorí predo mnou. Pomyslím si, že je dobré, keď sa svieti aspoň v jednom okne.
Čas je však neúprosný. Je ako Saturn, čo požiera vlastné deti. Chce dokázať, že nič nie je večné. Ani to, čo bolo v čase vytvorené. Ruina ako zlomené srdce. Niekoho. Aj kamenné srdcia sa niekedy bolestivo lámu.
Možno aj pri takomto pohľade. Tak trošku z výšky. Keď sme na okamih nad všetkým, musíme vidieť svet nevyhnutne inak. Nepodstatné veci sa kdesi strácajú a zostáva hádam iba to NAJ...Keď vidíme, že je nebo a zem... Keď zrazu zbadáme, čo vlastne potrebujeme k životu.
Že to málo je vlastne veľa, ktoré nám stačí. Dívam sa do nekonečnej diaľky,kde oblaky už chcú uložiť slnko k spánku.
Stmieva sa. Náhlim sa cestou dolu. Vždy sa treba niekam vrátiť. Ako v detstve - dôležité bolo vrátiť sa ešte pred zotmením.
Nad lesom a postriežkou sú červené zore, možno bude zajtra vietor. Možno zajtra bude všedný deň.
Jednoducho úplne iný ako ten dnešný. Niekedy je dobré byť chvíľu v rozprávke.
A len pomaly a veľmi pomaly ju opúšťať.
Sú miesta, kam sa človek rád vráti. V skutočnosti i v myšlienkach.
