"Potrebuješ pomôcť, Pilinuška ?" Pilinuša pozrela na tie krehké tvory a vzdychla :" Tu pomôžu tak akurát tri medvede, nie tri holúbky..." Holúbky v rozpakoch odleteli, ale hodili Pilinuške aspoň tri oriešky... Veverička , ktorá sa odkiaľsi priplichtila, túžobne na oriešky pozerala. "Dám ti, dám ," povedala Pilinuška a rozlúskla oriešok ." Nič pre teba, moja milá, " povedala ťahajúc z orieška hviezdičkové šaty..."No, nebudeme naťahovať, pozrieme aj do tých dvoch. Aha, šaty mesiačkové a slniečkové..." Pilinuška nevydržala smutný a hladný pohľad veveričky a išla po nejaké iné orechy do komory..."A načo mi bude toľko šiat ?", povedala si. A hodila mesiačkové a hviezdičkové šaty Noci. Obliekla si tie slniečkové a vybrala sa do kráľovstva Villákovce...Na zámku bol práve ples. Princ bol pekný, čítal aj knihy. Slniečkové šaty a krása a um Pilinušky zabrali a bola svadba... Po svadbe nejaké deti. Princova matka sa však nevedela zmieriť s tým, že princ sa nemohol oženiť s ňou a postarala sa Pilinuške o peklo na zemi...Pilinuška aspoň v myšlienkach chcela občas odísť kamsi do neba...Odnechcelo sa jej princeznovať a spomenúc si na Emonku, vrátila sa k svojej práci..."Strčte si do r..i to vaše kráľovstvo, posnažím sa o svoje vlastné..." Kráľovná nezniesla množiace sa stružliny a piliny na dvore.Kričala, vrieskala : " Keď prestaneš stružlikať a budeš sa zaoberať niečím serióznym, budeš sa mať u nás ako skutočná princezná!!!" Pilinuška neposlúchala a stružlikala ďalej hľadajúc tú sľúbenú pravdu vlastnými rukami...Svojím dielom zatienila Princa. To sa už nedalo prežrieť..."Prah tohto zámku už neprekročíš!" Jačala kráľovná. Hádam už od narodenia senilný kráľ pritakával - zrejme si zase dobre uhol...Princ mlčal a čakal, čo bude...Nič. Ticho. Pilinuša zbalila pár svojich vecí a svoje deti a vyšla zo zámku... Ocitla sa kdesi na krížnych cestách... Noci sa nebála. Noc predsa nosila jej hviezdičkové a mesiačkové šaty...Aj teraz ju aj deti prikryla a chránila pred všetkými zlými snami...Z čiernej noci sa vynorili dve ženy... Pilinuške boli hneď blízke a pocítila, že ju s nimi niečo spája...všeličo dávne, bolestivé a prežité..Je to úžasné, keď cez toho pichajúceho ježka v sebe sa človek dokáže usmiať...a zostane lepší ako bol predtým. Pochopila pri pohľade na ne. Nebolo treba nič hovoriť. "Máme to za sebou, treba myslieť na zajtra," povedali. "Cesta je ešte pred nami a je dlhá. " Hľadanie pravdy vždy predsa trvá a boj s omylmi akoby bol nevyhnutnosťou...Deti vyrástli. Pilinuška dozrela - stružlikajúc každý deň...Verná svojej a Emonkinej pravde a s chronickým úsmevom na perách. Krása je stále živá , snažila sa ukázať iným cez svoje mozole. Topila sa v samote vlastnej mysle. "Musím ísť medzi ľudí. Už je čas. " Prehltla túto pravdu a išla. Už dávno nesmútiac za Princom, prijala pozvanie na kávu, či na čaj, to je asi jedno. Hlavne od Neprinca. Mal už šedivé vlasy a vnútri v sebe čosi, čo musel niesť už dlho iba sám. Ale vždy je lepšie s niekým. Každá rozprávka má mať šťastný koniec - žili až do smrti. Všetci tak budeme. ale ako? Otázka. Je ťažké žiť pravde, hoci aj tej svojej. Všeličo často dolieha a bolí. Pilinuša objala Neprinca a oprela si hlavu o jeho plece. Privrela oči , aby počula vlastné vnútro a precítila okamih. Ozvalo sa srdce. Je dobre, že ešte bije, veď budeme žiť až do smrti. Rozprávky majú mať predsa šťastný koniec.
