Zohnutá pri práci mlčím ponorená vo svojej vlastnej hlave. Blúdim si tam v myšlienkach a trochu mi to pripomína francúzsky park s bludiskami. Nájdem si problém a chodím okolo neho akože dokola. Cez oči sa dívam na svoju prácu. Dláto trochu vŕzga v dreve, stružlinky pravidelne odskakujú. Cez uši počujem Haydna - mala som takú náladu. A praskanie dreva v sporhelte. Ukradnem si čosi z mála pohody do toho môjho francúzskeho parku. Je ďaľší rok. A niečo pre mňa nepodstatné sa zmenilo.Napríklad mena.Navonok musím všetko zvládnuť. Úsmev na tvári, veď nič sa nedeje. Slabosť vlastnú držím v tom svojom parku v zajatí. Zvonku vyzerá ako sila. Však vždy si všetko zvládla, s týmto si hravo poradíš. Hovorím tomu "ustálené slovné spojenie". Nič viac. Koľko sa na vola naloží, toľko musí uniesť. Bez zvažovania. Sú totiž veci, ktoré je nemožné nenaložiť...
Vraj rozprávať sa, rozprávať sa...Tak počúvam, čo iní hovoria. Keď sa za nimi zavrú dvere, zostanem v ateliéri. S neporiadkom na stole, dopitými pohárikmi, na dlážke mokré kaluže od snehu alebo od čľupkanice. Mlčky upracem. To ma nehnevá. Len niekedy mám pocit, že so mnou sa nikto nerozpráva. Nikdy som to nevedela nahlas vysypať. "Tak ti treba," pošepká mi Ticho. "Samota vo vlastnej hlave je ako šelma v klietke" , pomudruje noc a prehodí si nohu cez nohu sediac zase na hrebeni strechy. "Už by si ju mala vymeniť" - podotkne. Zasmejem sa - kým niečo plánujeme, stále je dobre. Aj zajtra je deň.
