Nečujne ťahám štetcom a Ticho aj tak vypočuje moje myšlienky. Keď odovzdám prácu, mám pocit prázdnych rúk a zúfalú potrebu začať niečo ďaľšie - nové... Aby som naplnila v sebe nejaký nenásytný priestor. Asi každý nosí v sebe nejaký taký priestor, kam si ukrývame všetko, čo nás bolí, teší a po čom túžime. Je to normálne a je to zdravé. Myslíme si, že tam nám nikto nevkročí...Uvedomím si, že blízki sú tí, ktorí tam dokážu vojsť aj bez pozvania. Niekedy stačí myšlienka, gesto alebo pár slov a všetko je zrazu inak - do priestoru vkročí malé slnko . Pomyslím si, že je to fajn. S niekým si človek rozumie aj bez slov. To je zvyčajne ten, pre koho nejestvuje žiadny zakázaný priestor. Zrazu si uvedomím, že s niekým som stále, a s niekým nie som vôbec. Vidíme veci často iba zvonku. Vidíme ľudí, ktorí sú spolu, a pritom nie sú spolu nikdy. Pravda je ukrytá práve v tom pomyselnom priestore v našom vnútri. A tú nevidí každý. Tú vidia iba tí, ktorí sa tam zídu. Ktorých tam sami chceme mať. Aby bol život krajší a znesiteľnejší. A tak nie každý, kto kráča sám, sám aj je. Ticho prikývne. Zvyčajne so mnou súhlasí. To iba Noc by sa stále hašterila a napomínala by ma. Ona nemôže predsa vidieť všetko, keď je s ňou Tma. Ukryje kadečo, to už viem. Hviezdy to občas rozkecajú, nič im netreba hovoriť. Visia na oblohe a blikajú zvedavými očkami. Len si vzdychnem - viste tam naďalej, ste také romantické :-).Noc ma posiela spať. Dokončím prácu a hlavou mi prebleskne, že každé moje dielo má tiež svoj život. Odíde z ateliéru a je niekde s niekým. Mne zostane iba spomienka. Kdesi hlboko v tom mojom pomyselnom priestore.
