Nemôžu pochopiť, že na dedine je mi svetovo ...hoci sa aj okolo domu nadriem ako kôň - ale už to tu nadobúda trochu tvár...A teraz, keď tu máme ten bazéééén - určite by som už neodišla. Mňa teda poznajú a prihovárajú sa mi...V obchode, na ulici, na úrade...Ja tie tváre poznám , ale neviem ich často zaradiť - kto je kto a odkiaľ a s kým....Sú situácie, kedy musím viesť dialóg a tváriť sa, že o tom mojom diskutujúcom aj čosi viem...A pritom neviem. Vždy som bola taká uzavretá do seba a do svojej práce. A asi do svojich problémov.Asi hlavne. Teraz to začína byť iné. Pomaly si ľudí zaraďujem - a opakujem si : Toto je môj sused - Alžbetka , nezabudni ! Tento býva v uličke vpravo a robí na družstve, je vinár , nezabudni! Táto je z obecného úradu /nezabudni!/ , toto ma pozdravila bývalá spolužiačka mojej dcéry, nezabudni...atakďalej...Tak po sto rokoch sa zoznamujeme...Akoby som vyliezla z ulity. Až teraz si uvedomujem, ako som bola vlastnými problémami obmedzená.Teraz mi to pripadá ako dlhoročná choroba. Uvedomujem si, že som mala pocit totálnej samoty. Akoby sa môj život teraz rozdelil na dve časti...Predtým a teraz. Aj dnes mi priateľka v bazéne povedala :"Teda ,Alžbeta, ty si nikdy nikomu nič nepovedala...Prečo?" Považovala som to všetko iba za svoj problém a hanbila som sa, že sa stým neviem popasovať...Viem prehrávať - ale predsa tie prehry v kútiku duše neznášam...Moja intuícia bola kedysi správna : Keď sme boli s Rasťom prváci na strednej, bola som na neho raz veľmi protivná. Dievčatá sa pýtali, čo to do mňa vošlo..."Neznášam ho, lebo raz sa za neho vydám!"vyletelo zo mňa .Ešte som netušila , že o nejakých osem rokov to bude pravda.Doteraz si to neviem vysvetliť. Rasťo vtedy iba na mňa zazrel a kľudne sa napchával desiatou, čo mu nabalila zrejme mamička. Hádam každému sa už stalo, že niekoho zbadá a pocíti, že to nie je posledný krát, že v živote mu ešte nejakým spôsobom prekríži cestu... Takto si to vysvetľujem...ale celkom si to vysvetliť neviem...
Toľko tvárí som už v živote videla. Pamäť na všetky nemám - iba na niektoré, ktoré zanechali vo mne stopu. Dosť portretov som už nakreslila... Aj včera jeden - na objednávku. Vždy rozmýšľam o človeku, ktorého kreslím - aký je, aký je jeho hlas, keď prehovorí, aký je jeho spôsob života...Niekedy sa mýlim, niekedy nie...
Tak sa dívam na tvoju tvár. Snažím sa preniknúť do podstaty.. Ostrou ale mäkkou ceruzou môjho oka chodím po jej črtách. Zastavím sa v očných zreničkách - a vojdem do tvojej mysle. Akoby tvoje ústa niečo povedali. Tichúčko pohladím tvoje líca. Tvoje oči akoby zmäkli pod tým dotykom. Ja iba tuším, že mi rozumieš. Myšlienka je hmotná a určite k tebe príde. Možno už prišla a zapríčinila zmätok v tvojej hlave. Ani nevieš, odkiaľ ten vánok prichádza.Ale je svieži ako všetko nové a zobúdza nádej , ktorá dávno zaspala.../ Žeby som zatiaľ nevedela, o kom to je ? :-))))) Jednoducho - trochu poézie...:-)))/
