Stromy

Sú ako ľudia. Sami v sebe osamelí, ale túžiaci po milovaní, vzpínajú jeden druhému v ústrety obnažené ruky . Vo vetre, ako víre udalostí, sa ich konáre dotýkajú i míňajú . Naozaj nikdy nie sú ticho. Hovoria tíško svoje tajomstvá a kvília svoje bolesti.

Na zem vrhajú svoje tiene.Ten môj splýva s nimi. Ja sama splývam s nimi. Ešte ma studené slnko nájde, kým ospalé a ťažké padne za obzor. Ako tu stojím, ako sa im podobám, v nahote vlastnej úprimnosti. Slová sa vznášajú, krútia, padajú k zemi, znovu vzlietnu, niekde zostávajú... Vlastne sa rozprávam s nimi a s tebou. Ešte chvíľu zotrvám v objatí. Stmieva sa. Nový deň znovu presvetlí cestu. Pomedzi stromy.