Niekedy nás k tomu podnietia slová iných, možno ich príbehy .Nakopilo sa mi všetko v hlave. A tak som dnes nešla nikam. Zostala som v ateliéri - nešla som do rezbárne - tam by sa v teple ani nedalo dlho vydržať. Vzala som štetce a dokončovala nejaké rozrobené veci. A kládla som si otázky typu:
Prečo?
Načo?
Kvôli čomu?
Kvôli komu?
Dokedy? A má to zmysel? Ak má, tak aký? Ak nemá ,tak načo?
Snažila som sa aj o odpovede. Tak pre seba.Neviem, či boli správne. Neviem, či boli dostatočné a neviem, či som dokázala dať všetko na pravé miesto... Možno ani nie. Niekedy neviem byť dôsledná. Usmejem sa : Však neskôr zbadám! Zamračím sa : Ak zbadám...! Zapochybujem sama o sebe. Mýliť sa - je ľudské, poviem si. Po tom upratovaní v duši mi tentokrát zostal iba taký nepokoj...Aj to sa stáva.Myšlienky nie sú veci...Nedajú sa upratať - uteším sa.
