Myslím, že si dobre rozumieme a vieme si aj na veľkú vzdialenosť dodať vzájomne kopu prepotrebnej energie. Sama sebe vždy tvrdím, že myšlienka je taká zázračná vecička, ktorá vždy príde tam, kam ju nasmerujeme...Slová majú zázračnú moc - znie to ako v rozprávke, ale je to tak...Inak by nás nerozosmiali, alebo by nám pri nich nezmokli niekedy oči...Niekedy ich ani nevyslovíme, jednoducho visia nad nami - netreba rozprávať, všetko si povieme a budeme si rozumieť... Niekedy uvidíme prvý krát človeka a máme neodbytný pocit, že toto stretnutie nebolo to posledné...Niekedy máme pocit, že ho už dlho poznáme, alebo pocit, že nám ešte niečím vstúpi do života. Niekedy všeličo intuitívne vieme a nemôžeme ani sami sebe uveriť...Pokiaľ nás realita nepresvedčí, že je to tak..Niekedy splynie sen so skutočnosťou - jednoducho stratí hranice...
Tak stojím nad tým ohňom a usmievam sa nad svojimi úvahami...Zrazu začujem zvuk nad sebou. Na starom suchom strome sa pohybuje šikovne mačka. Čierna ako noc a očká jej svietia ako hviezdičky. Na rozum mi príde príhoda, ktorú som kedysi dávno počula : Na lavičke seďeli dve ženi a viprávali sa. Na múriku nad ňima sa vihrívala kočka, od slňíčka zavírala oči... Tí dve sa viprávali a zrazu začuli : " Jaj, skoro som palla!" Kukli odkál išov hlas a to tam bola tá čérná kočka...Prispala a skoro palla.
Tak som sa na tú mačku na strome usmiala... Aby si vedela.
Ja viem, že sa budeš smiať, Marti...
