stretli sme veľa priateľov, príjemne sme sa zabavili. Bolo čo jesť aj piť, a aj čo zapíjať...Ja som okrem úvodného prípitku nič nepila, lebo som vedela, že nočná jazda autom bude moja. Skončili sme v neskorých hodinách, lúčenie trvalo tiež dostatočne dlho - veď ktovie, kedy sa znovu uvidíme....Pamätám sa, že bol 23.február, riadna zima, sneh...Vybrali sme sa na cestu. Ja, moja dcéra, môj muž Rasťo, kolega Peter, priateľ Jaro. Cesta vedúca k diaľnici bola úzka a kľukatá.Prešli sme cez dediny a zrazu som sa ocitla na zľadovatenej vozovke. Zbadala som to hneď a spomalila som." Čo ideš tak pomaly?" spýtal sa Peter, ktorý sedel vedľa mňa. "Je ľad...",odvetila som. Všetci v aute pospali. Oproti mne zrazu išiel ktosi s diaľkovými svetlami. Na úzkej ceste s ľadom som zákrutu nezbadala včas a nedokázala som ju vybrať a tak som pomaly a bezmocne zliezla do jarku. Moji spolucestujúci sa prebrali, samozrejme...Zastavilo nám jedno menšie nákladné auto a vytiahlo nás. Nikomu a ničomu sa nič nestalo, mohli sme pokračovať v ceste. Už sme slimačím tempom išli, keď sme ucítili zozadu prudký náraz a zrazu som videla ako bezmocne proti svojej vôli letím s autom pod naproti idúci kamión. Mala som pocit, že to bude asi koniec. potom som videla len obrovskú pneumatiku a nasledoval čelný náraz do nej. Nechápala som, čo sa stalo ...pozrela som na spolusediaceho -spätné zrkadlo mu rozbilo čelo, trochu krvácal. Zaregistrovala som, že vzadu sú všetci bez zranenia a spolu s Petrom sme vyskočili z auta zistiť, čo sa vlastne stalo. Kamión bol v poriadku, kamionista iba mierne vyklepaný . Zozadu vrazilo do nás auto strednej triedy s českou značkou. Ako sa neskôr ukázalo, správne sme odhadli, že na ľade sa rútilo rýchlosťou vyššou ako 120 km/hod. Za volantom sedela bledá žienka a zašemotila : "Zaspala som!" Jej posádka bola v poriadku - vedľa nej sedel pripitý manžel a vzadu bolo trojročné dieťa.Rozbitý mali predok auta. Nám zostala len kabína celá, všetko ostatné bolo úplne na draka! Vodička nebola schopná ničoho, taká bola vytrasená.
"Zavolám teraz políciu," povedala som.
"Nevolajte políciu v žiadnom prípade, dohodneme sa!"
"Máme totálne rozbité auto a nie z našej viny..." , išla som naťukať číslo.
" Počúvajte, nevolajte, dám vám štyristotisíc, dohodneme sa!" Vodička nemala pri sebe vodičský preukaz a a on bol bez dokladov, ako sa ukázalo potom.
"Nie, ja zavolám...na takéto reči nepristanem!"
"Čo si sprostá? Chce sa dohodnúť! A je to viac, než máme škodu!" , útočil na mňa Rasťo.
" Máš tých štyristotisíc pri sebe? Daj na ruku a sme dohodnutí...",vecne sa zamiešal Peter, zapisujúc jeho značky.
"To sa všetko zariadi, peniaze pošlem..." tvrdil český vodič.
"To neplatí !" ironicky sa zarehlil Peter.
" Bodaj som ťa v živote nestretol, idiot!" začal jačať Rasťo na Petrovu adresu.
" Alžbet, volaj polišov!" povedal Peter nevšímajúc si Rasťove výčitky a útoky.
Zavolala som. Bola príšerná zima , čakali sme dosť dlho. Z neďalekého mesta prišli za nami priatelia a vzali moju dcéru k sebe do vykúreného auta.
"Kto bol vodič?" spýtali sa nás policajti.
"Ja ", odpovedala som a vybrala som sa za jedným polišom do jeho auta.
"Keď to teraz poserieš, tak zbadáš! " vykrikoval za mnou Rasťo. Asi myslel na ten úvodný prípitok.
Neposrala som nič, nebolo čo...Zavolali sme odťahovku , priatelia nás odviezli domov.Poisťovňa nám po klasických vybehávačkách preplatila všetko ,ba aj spoluúčasť. Viac sa "posrali" len vzťahy. Ďaľší uzlík....
