Ale je to taká snaha o sebaobranu voči ďaľším citovým poraneniam. Človek si myslí, aké je všetko pekné , želá si v duchu, aby to trvalo až do smrti ako v rozprávke a zrazu bác - a ocitáte sa kdesi v reáli nosom na zemi a najradšej by ste boli v tom okamihu pod zemou. Nikdy celkom totiž nevidíme do srdca a ani do hlavy tomu druhému. Nemôžeme na jeho hlave otvoriť poklop a nakuknúť dnu - čo sa tam deje. Ani starí Egypťania nedokázali prezrieť a vyvetrať myšlienky a pocity a city a ešte bohviečo, čo v tej hlave je. A tak si možno z nedorozumenia začneme krivdiť navzájom... To zlé sa začne prehlbovať a všetko pekné a najkrajšie ustupuje bezbranne do pozadia. Za tým potom vo chvíli samoty začneme pofňukávať - teda ženy. Chlapi to riešia zrejme bez sĺz , ale hlboké stopy to necháva aj na ich duši. To určite. V opare nedoriešených vnútorných záležitostí pobehujem z miestnosti do miestnosti a pri prekročení každého prahu zabúdam, čo som chcela, kým som bola v miestnosti predošlej...V túžbe otvoriť tú druhú hlavu , na ktorej mi ešte stále predsa len záleží , sa nemôžem sústrediť na prácu. Som si vedomá následkov takejto skutočnosti - smrť hladom a strata strechy nad hlavou pre mňa i moje nesamostatné deti. A tak sa nútim sústrediť - však moja práca je časť môjho ja a mám ju rada ...a nie som workoholik, myslím si. Vraciam sa k nej. Predsa mi všetko lepšie išlo predtým blbým zlomom. Aha, to sa nazýva motivácia! Áno, bola to motivácia pracovať nielen pre tie hnusné papieriky, ktoré sú potrebné každý deň....Bolo v tom niečo viac - bolo pri práci viac radosti, bolo sa komu pochváliť tak inak jej výsledkom ...dobrým aj zlým. No, nevadí . Vlastne aj vadí, ale čo už. Som večný optimista - všetko sa raz vyrieši a ani tie hlavy otvárať nemusíme. Stačí vnútri v sebe otvoriť srdce a ....no, uvidíme. Vlastne pocítime.
