Prvé tri roky života som prežila na vojenskom letisku a zaspávala som pri štarte a pristávaní nadzvukových lietadiel. Možno preto sa mi otec stal tým najbližším človekom počas tých 11 rokov, ktoré sme prežili spolu. Vojakova dcéra neplače...Keď som mala nejakú malú nehodu, vždy som sa zahanbila, vstúpila som do seba a viac nevyronila ani slzu. Keď otec zahynul, tak som plakala - sama. Inak som sa snažila držať sa bez sĺz, kvôli mame, ktorú bolo treba podržať "nad hladinou". Po pohrebe sme sa dozvedeli, že ktovie, prečo sme tam neplakali....Neskôr, už ako vydatá ,vždy keď som si spomenula na otca , zdali sa mi moje problémy strašne prízemné a hanbila som sa , že ich neviem radikálne riešiť. V mojom manželstve s Primamkinom som bola bezradná...Nedokázala som si nijako pomôcť, túžila som po úplnej rodine, lebo sama ako ešte dievča som pociťovala jej deficit. Deti boli malé, svokrovci pri sile a opičia láska matky môjho Primamkina prevalcovala vždy všetko...Teraz už viem, že asi bola chyba o probléme nehovoriť s nikým. Svoju matku som s tým nechcela zaťažovať, hoci ona slepá nebola a veci tušila. Len ja som jej vždy povedala, že všetko je v poriadku. Vydržala som takmer dvadsať rokov, kým som sa rozhodla . To už som konala potom radikálne. Priatelia a známi najprv nechápali, čo sa deje. Mnohí to doteraz nechápu. Boli sme naoko ideálny pár, s rovnakými záujmami, robili sme spoločné výstavy, publikovali sme a vzájomne sme sa dopĺňali. Žiaľ ,iba po profesionálnej stránke...Každý nás poznal ako tím a nerozlučnú dvojicu. Ale to ostatné bolo nezvládnuteľné. Odohrávalo sa to vnútri našej malej rodiny, kam nikto nevidel. Asi by som to nevedela vysvetliť, bála som sa, že mi nikto neuverí....Mala som klamný pocit, že taký problém mám iba ja. Však by mi nikto neveril napríklad toto:
Svokor prišiel k nám a zahlásil :
"Mala by si platiť Rasťovi za nájom dielne, podnikáš tu..."
Obrátila som sa na Rasťa s otázkou v očiach ,veď v dielni sme robili obaja, stroje sme kúpili spolu, dielňu sme postavili spolu. Posledné roky som všetku údržbu a energie platila sama, lebo Rasťo už ani nerobil, poberal dávky v nezamestananosti!
"Áno, Alžbet, naši majú pravdu, dom je môj, ty tu vytváraš zisky, mala by si mi platiť!"
No, kto by mi to uveril? Tak som mlčala a ešte po pár kvapkách tohto zázračného manželského elixíru som sa rozviedla . Teraz, keď už to všetko prehrmelo, myslím si, že aj keď "vojakova dcéra neplače", tak mala som o tom s niekým prehovoriť, nabrať nejakú duševnú podporu, dozvedela by som sa hádam, ako by to riešili iní, možno by som vedela tomu všetkému predísť...Za slzy sa hanbiť netreba a ľudia sme na to, aby sme sa aj rozprávali...A navzájom si dali silu kadečo prekonať a na všeličo sa dokázať pozrieť aj inými očami a z iného uhla pohľadu. Teraz to už viem. To zaklínadlo "vojakova dcéra nikdy neplače", chápem už inak. Plakať môžem, za slzy sa hanbiť nemusím. Pochopila som to tak, že nikdy nie som a nebudem zbabelá. V lete bude ďaľšie výročie otcovej smrti. Často na neho myslím. Bol to dobrý otec. Moje dcéry nemali také šťastie...Ale môj otec môže byť aj na ne hrdý. Niekde tam hore...
Jeden môj priateľ náhodou našiel na internete fotografie z nehody vrtuľníka, ktorého pilotom bol môj otec. Dal mi ten link. Samozrejme, že som pár sĺz vyronila, za ktoré sa nehanbím.
