Dívam sa ďalej na svoje ruky a na drevo, ktoré sa im poddáva. Slovami sa nedá opísať ten pocit, ktorý mám pri tejto práci. Ten, ktorý sa nedá zunovať a chcem ho vždy znova . Sú ľudia, ktorí si myslia, že je to drina. Všetkým poviem, nie je, lebo to tak nevnímam. Nechápu, ale nevysvetlím. Možno chápu iba po hranicu, že keď ma to baví... "Baví" tak, že ťažko zvládam paralelný "všedný" život. Vlastne ten môj nikdy nie je všedný. Je plný farieb ako moje sny. Premŕvajú sa v mojej hlave medzi myšlienkami. Prečo nejdeš spať, pýta sa ma Noc. Lebo Ticho je niekedy najkrajšia hudba a prichádza s tebou...A hudba je vraj mostom do duše. Noc stihla rozvešať hviezdy a začala sa baviť s mojím Tichom. Vraj niekto povedal, že láska neubližuje, to si ľudia ubližujú navzájom, a tak sa jazvia duše. A vraj sa rodí v okamihu . V tom okamihu, kedy hlboko spí rozum. Niekedy jednoducho netreba rozmýšľať. Je to neželateľné. Všeličo prežité dokáže zamiešať riadne karty.Mnohé poučenia z minulosti sú doslova márnosťou... Nepriateľom. A tak ich počúvam. Niečo na tom pravdy bude. Aj keď zdravé obavy sú skutočne "zdravé". Ale kto sa bojí, nech nechodí do lesa. A kam by sme zašli vo večných obavách a predsudkoch? Okrem priamej rovnej cesty by sme nevybočili ani na krok, nedokázali by sme prejsť po lane na druhú stranu, ani rieku by sme nepreplávali...Len odvaha prináša zmeny a pohyb ... Tak niekam do úzadia posúvam, čo všetko si myslím, a dávam priestor tomu, čo vlastne cítim. Kašľať na to, že nenachádzam nejakú logiku, rácio... a či čo. Niekedy asi treba zaujať postoj k veci takto. Noc sa ďalej baví s Tichom a ja s nimi. Ešte vždy nad prácou. Blúdim dlátom po drevených uličkách starého mesta spolu so spomienkami. Vidím pri práci svoje ruky, aj tie staré jazvy a myslím, že je dobre , že v nich chránim ešte stále teplý dotyk z posledných prechádzok. A tak myslím na to, ako treba nechať plynúť niečo aj tak, ako plynie, ako sa ponúka. Bez nejakých predsudkov. Aj v tomto roku. Aj v tých budúcich. Kedysi som s obľubou z výšky skákala do vody, aj sa trochu obávajúc, a aj trochu na nič nedbajúc a voda bola vždy príjemná. Mohla byť aj zradná, nikdy nevieš, všetko má vždy dve strany, pripomenie mi Noc, keď sa stretáva s brieždením. Láska je bolesť, na ktorú sa nezomiera. Budem si to pamätať, kým sa nepremením na popol.
